Zvláštne šťastie a Maxim E.Matkin
Jeho knihy sú vždy na vrcholoch rebríčkov. Naposledy si však dal poriadnu pauzu, celé štyri roky a tak nečudo, že sa jeho fanúšikovia tak tešili na novinku Zvláštne šťastie, v ktorej Maxim E.Matkin opäť skúma milostné vzťahy.
A ako to u neho býva, len si tak žijete, a zrazu sa začnú diať veci.
„Asi pred rokom som bol na jednej spoločenskej akcii, na ktorej bol aj prezident. Som jeden z mála ľudí prítomných v ten večer v budove, ktorý s ním nemá selfie,“ spomína si Maxim E.Matkin. „Ale keď som sa tak díval na to všetko, čo sa tam dialo, vymyslel som príbeh a aj som ho partičke, s ktorou som tam bol, povedal. Bavili sa. No a potom sa začali okolo nás diať veci. A mne začali rôzni ľudia rozprávať rôzne veci, často na hranici uveriteľnosti a príčetna. A príbeh vymyslený v zime na akcii s pohárom vína v ruke začal rásť, až narástol, zaľudnil sa a vynútil si miesto na papieri.“
Tak vznikla novinka Zvláštne šťastie.
***
Pozreli sa na auto. Malá, trochu otrieskaná toyota yaris skutočne príliš nekorešpondovala s modrým Franciskiným kostýmom Chanel. Jasné, že policajti nerozoznali Chanel od nechanelu, ale ten rozdiel cítili.
„Mali ste naponáhlo?“ spýtal sa policajt. Niečo mu nesedelo, ale nevedel čo.
Franciska zhasla úsmev a povedala celkom vážne:
„Mám tu snúbenca. A idem si ho skontrolovať. Či raňajkuje sám. Chápete. Človek nikdy nevie.“
Policajti pozreli na seba.
„A keď nebude sám?“ spýtal sa starší policajt.
„I will kill him,“ povedala Franciska.
Zabije ho. Čo iné.
Policajti sa rozosmiali a vrátili jej doklady. Zaželali jej šťastnú cestu a pohli sa k budove pumpy na kávu a hotdog.
„Tieto Maďarky,“ povedal starší z nich. „Všetko sú to hysterky, ale také sú v posteli najlepšie.“
***
Zápletka môže tentoraz pôsobiť až nerealisticky, ale len na prvý pohľad. Lebo všetci tušíme, ako je to naozaj. Žijeme totiž v krajine, kde sa všetci poznajú, veria legendám o svojej miernosti, majú po ruke brokovnice, alkohol, zemiakové placky a mačky aj psov s divnými menami.
Je to krajina, kde však nakoniec obyčajne všetko dobre dopadne, lebo Slováci vedia často inštinktívne odhadnúť, kedy sa v kritickej chvíli pozerať opačným smerom a kedy sa urobiť sprostým.
A za dverami našich domovov zatiaľ zúri história.
***
Anika zostala tupo hľadieť na starú mamu. Žmurkala, akoby chcela zadržať slzy, ale tie sa aj tak spustili a tiekli jej po lícach.
„Stará mama, čo nám to robíš?“ spýtala sa zúfalo. „Veď my teraz pôjdeme do basy a nič z toho.“
„Ale prosím ťa. Keby šli u nás na Slovensku do basy všetci, čo si to zaslúžia… tak kto by chodil po uliciach? Nikto. Len staré igelitky by sa zvíjali vo vetre. Inak, keby si naozaj šla do basy, daj si kožuch, červený rúž a zavolaj novinárov. Tak na nich treba, ignorantov. Nesmieš sa nechať zlomiť. Nikdy. Kým žiješ, vždy môžeš zvíťaziť. Aspoň… vieš ako…“ starej mame sa zrazu zívlo. „Aspoň morálne a esteticky,“ povedala stará mama a náhle zaspala.
„Uvedomujete, že na to, akí ste inak inteligentní a schopní ľudia, sa správate strašne iracionálne?“ povedal zrazu prezident smutne.
Pippi naňho pozrela zelenými očami a vzdychla si.
„Vypime si, pán prezident. Všetci máme za sebou ťažký deň.“
***
Ďalšie knižné tipy:
0
