Žena v islamskom náboženstve
Jednou z najdiskutovanejších tém arabskej kultúry je postavenie žien, aká je ich rola, aké sú ich práva, či povinnosti. V médiách je častokrát táto téma vnímaná veľmi negatívne.
Prorok povedal: „Ženy sú druhou polovicou muža“. S nástupom islamu sa ustanovili práva žien a upevnilo sa ich postavenie v spoločnosti. Bolo vydaných mnoho nových zákonov, opatrení, či predpisov, aby ženu systematicky ochraňovali. Základným stavebným kameňom postavenia ženy v islame je Korán. Žena má svoje práva aj povinnosti a je prijímaná ako nezávislá osoba. „Ľudia, veru sme vás stvorili z muža a žeby a urobili sme z vás národy a kmene, aby sa navzájom poznali. Avšak najvznešenejší z vás pred Bohom je ten, kto je najbohabojnejší – a Boh je vševedúci a dobre informovaný“. (49:13)
Ranný islam poskytuje žene široké práva, ktoré však nie sú totožné s právami muža. Nestavia muža nad ženu a nečiní muža ženiným pánom. Napríklad na rozdiel od iných náboženstiev z prvotného hriechu nie je obvinená iba Eva. V Koráne je uvedené, že v pokušení boli obaja a obaja aj zhrešili, Adam aj Eva. Božie odpustenie bolo pre oboch po pokání a Boh ich oslovoval spoločne. Súra 2 verš 35 hovorí: „A hovorili sme: „Adam, obývaj so svojou manželkou túto svoju záhradu! Jedzte z nej čo sa vám zachce, ale nepribližujte sa k tomuto stromu, aby ste sa nestali nespravodlivými.“! Postavenie žien v porovnaní s inými kultúrami a spoločnosťami je originálny, pretože žena si nemusela vybojovávať svoje práva, ale boli jej stanovené hneď na začiatku. V Koráne a v islamskej tradícii sa vyskytuje aj nadradenosť muža nad ženou. Vyplýva to však skôr z predpokladov mužskej fyzickej sily a niektorých sociálnych rolí, ktoré sú prevzaté z predislamského obdobia. V žiadnom prípade nie je hodnotená ako menejcenná a nespôsobilá. Islam uznáva v zásade spoločenskú úlohu ženy. Dokonca niektorí islamskí reformisti sa snažili podať hmatateľné dôkazy o tom, že niektoré ženy v prvých muslimských obciach v dobe Proroka boli bojovnými feministkami. Často sa uvádza matka Eva (Havá) alebo aj faraónova žena v súre 66. Muhammad dbal o vzdelanie žien v muslimskej obci. Sám sa venoval výučbe raz týždenne, kedy ich zasväcoval do základných článkov viery o odpovedal na ich otázky. Tradícia hovorí, že Prorok požiadal istú vzdelanú ženu, aby učila čítať a písať jednu z jeho neskorších manželiek. Polygamné manželstvo však posvätil od samého počiatku svojou vlastnou praxou. Žena je teda v počiatkoch vývoja arabsko-islamskej civilizácie slobodná, duchom obdarená. Vízia manželského naplnenia predstavuje harmonický vzťah, ktorý je citovo prepojený a z ktorého vychádzajú duchovné hodnoty. Táto vízia však nie je naplnená, pretože relatívne slobodné postavenie ženy v pôvodnom spoločenstve muslimov sa mení v závislosti od ekonomických zmien v prvom storočí hidžry. Keď následne začali vznikať jednotlivé islamské právne školy, premietla sa do nich aj spoločenská prax. Spoločenský status ženy bol teda právne zakotvený v súlade s úrovňou ekonomicko-sociálnych vzťahov, ktoré panovali v arabsko-islamskom chalifáte. Ideál muslimskej obce mal sklon k askéze a uznávaniu čistých mravných hodnôt (mužnosť, hrdosť, česť) – to všetko bolo zatlačené. Avšak vplyv hospodárskych a spoločenských zmien na život žien nie je doteraz preskúmaný. Vedci skôr zdôrazňujú koexistenciu moderných a tradičných prvkov. Veľkým problémom je harmonické prepojenie oboch. Islamské krajiny lipnú na svojich tradíciách a nechcú sa ich vzdať, i keď istá modernizácia je nutná pre ďalší rozvoj spoločnosti. Istý Kuvajtský učenec tvrdí, že korene deformácie v pohľade na arabskú ženu je možné nájsť až v ôsmom storočí, kedy sa na abbásovskom dvore v Bagdade začal prejavovať neblahý vplyv iránskej morálky. Hidžáb – závoj, ktorý zakrýva žene tvár – nazýva „okovami ženskej slobody“ a zdôrazňuje, že v rannom islamskom období bola žena omnoho slobodnejšia, či už sa to týka predmanželského intímneho styku alebo aj rozhovoru vydatej ženy s cudzím mužom. V prvých storočiach hidžry bolo toto prirodzené. Zenátí zdôrazňuje, že v Koráne a v hádithoch sa podobné zákazy nevyskytujú.
Ženy a ich odev
Západná civilizácia vníma oblečenie ženy ako veľmi obmedzujúce, pretože chodí celý deň zahalená a je vnímaná ako otrokyňa svojho muža. Muslimky sú známe tým, že si zakrývajú tvár závojom, iné nosia tzv. burku. Niekedy im vidno celú tvár, inokedy iba oči a cez ústa majú závoj. Niektoré ženy však nosia voľné šaty a nosia iba pokrývku hlavy. Ich vlasy sú jedným z najdôležitejších faktorov ženskej atraktivity a krásy. Islam teda vyzýva ženy, aby čo najviac znížili svoju príťažlivosť a uchovali si neutralitu v chovaní voči sebe. Asi najviac schované ženy sú tie, ktoré nosia burku. Dnes sa nosí prevažne v Afganistane, najmä na dedine, kde sú ženy úplne zahalené, nesmie im byť vidno ani členky a cez oči majú mriežku, pretože oči sa považujú za najhriešnejšie z celého ženského tela. Bežnejšie sa nosí tzv. čádor. Nosí sa prevažne v Iráne. Ženy majú odhalenú tvár, inak im odev zakrýva zvyšok tela po členky. V mnohých rozvojových krajinách si ženy samé zvolia, či budú ortodoxné muslimky a budú nosiť tento odev.
Podľa Koránu by sa žena mala skrášľovať závojom. Závoj predstavuje dôstojnosť, počestnosť, čistotu a neporušenosť. Ochraňuje ženskú dušu od rôznych slabostí, jej myseľ od domýšľavosti a jej osobnosť od demoralizácie.
Manželstvo a polygamia
Je veľmi ťažko popísať mnohostranný citový a spoločenský vzťah muža a ženy, resp. celej rodiny v islamskom svete, ktorý je sociálne aj spoločensky veľmi štruktúrovaný.
Muž a žena sú v Koráne chápané ako Bože výtvory, ktoré sú predurčené žiť spolu v páre, z ktorého vznikne rodina. Tá je základom muslimskej obce. Manželstvo je teda stav, ktorý sa páči Alláhovi a utužuje obec. Avšak niektorí ulamovia interpretujú verše z Koránu ako pádny argument pre tých, ktorí znevažujú islam a tvrdia, že priamo nabádajú k teroru žien v manželstve. Pritom fyzická prevaha muža má byť chápaná ako výslovná výzva k fyzickej ochrane ženy a rodiny. Islamskí apologéti rovnoprávnosti tvrdia, že v Koráne nie je ani jediný verš, ktorý by nabádal mužov k narušovaniu harmonickej rovnováhy rodiny alebo voči žene samej, ak ona nedá k tomu príčinu.
Podľa šaríe je manželstvo zmluvou civilného práva, ktoré vykazuje stopy po vývoji zo zmluvy o predaji nevesty. V procese odbúravania islamských inštitúcií bola šaría v roku 1926 cez noc vyhlásená za neplatnú a nahradená občianskym zákonníkom podľa švajčiarskeho vzoru. V ňom sa jednoznačne zakazovalo mnohoženstvo a vedľajšie zväzky s otrokyňami a islamský spôsob rozvodu. Žena sa mohla slobodne zapojiť do spoločenského života, pracovať a vzdelávať sa. Zakázané bolo aj výkupné – nutná podmienka svadby. Pre jeho právoplatnosť už nemala platiť cirkevná podoba, ale civilná forma pred predstaviteľmi miestnej správy. Ženích tak uzatvára zmluvu so zákonným zástupcom nevesty, musí zaplatiť snubný dar, nie však otcovi, alebo inému „držiteľovi moci“, ale priamo neveste. Zmluva musí byť uzavretá v prítomnosti svedkov, dve ženy a jeden muž, alebo dvaja muži. Ide o jediný spôsob, ako právne relevantne uzavrieť manželstvo. Šaría nestanovuje najnižšiu vekovú hranicu pre uzatváranie manželstva. Vo väčšine islamských krajín – s výnimkou konzervatívnej monarchie na Arabskom polostrove – je veková hranica 16 rokov. Ak je nevesta neplnoletá, je možné ju vydať aj proti jej vôli. Mlčanie dievčaťa sa považuje za súhlas. Vo chvíli, keď sa stane plnoletou, môže toto manželstvo zrušiť. Nevesta sa môže sama vydať za koho chce, ale jej otec má právo odporovať, ak sú snúbenci rozdielneho rodu, alebo sociálneho postavenia.
Slobodný muž môže mať až štyri manželky, ak sa dokáže o nich spravodlivo postarať. Keď už má za manželku slobodnú ženu, nemôže si vziať otrokyňu. Z hľadiska šaríe nie je polygamia žiadúca, ale ani zakázaná, pretože sa v ľudskej spoločnosti môžu vyskytnúť prípady, kedy môže byť mnohoženstvo k úžitku, napríklad ak žena nedokáže otehotnieť, tak druhá manželka môže mužovi porodiť dieťa, po ktorom veľmi túži. Dnes je polygamia bežnejším javom skôr v konzervatívnom prostredí spoločnosti na Arabskom polostrove, kde je viac mužov, ktorí svojim bohatstvom sa dokážu postarať a uspokojiť všetky svoje ženy rovnakou mierou. Všetko teda závisí od toho, ako dokážu zákonodarcovia – ulamá – privrieť oči, pretože v Kuvajte, Saudskej Arábii, či v Spojených arabských emirátoch sa rodinné právo stále riadi šaríou v klasickej podobe.
Rozvod
Korán stanovuje, že rozvod je v očiach Alláha nedobrým činom (makrúh) a zaťažuje svedomie človeka. Ak však má k nemu dôjsť, má muž svoju ženu zahrnúť poslednou vlnou láskavosti a rozviesť sa dôstojne.
Dôvodom ženy na rozvod môže byť zlé zaobchádzanie z mužovej strany s ňou alebo s ich deťmi, alebo zlé zaobchádzanie zo strany členov mužovej rodiny, ak mu nechce alebo nemôže tomu zabrániť. Dôvodom je tiež nezdôvodnená neprítomnosť manžela aj impotencia.
Jednotlivé právne školy sa vždy líšili v názoroch na ženine pohnútky rozvodu. Šáfiovský právny ritus povoľoval žene rozvod až po piatich rokoch mužovej neprítomnosti. Právne autority, ktoré sa podieľali na vypracovávaní právnej vedy (fiqh) neboli veľmi liberálny. Hádith svedčiaci o Prorokovej tolerancii voči ženám bol zámerne zamlčovaný a označovaný ako falzifikát.
Každopádne ak sa chce ženy rozviesť, musí požiadať miestneho sudcu – qádiho. Muž je povinný po rozvode vrátiť žene všetko jej majetok, ktorý si priniesla do manželstva, ako aj druhú časť výkupného, ktorého výška je stanovená vo svadobnej zmluve. V niektorých oblastiach dochádzalo k vlastnému výkladu šaríe, do ktorých sa premietali staršie kultúrne vplyvy, ako aj kmeňové zvykové právo. Podľa nich si napríklad žena mohla so sebou zobrať iba to, čo mala práve na sebe. Odtiaľ vychádza aj zvyk beduíniek a dedinčaniek nosiť na sebe čo najviac zlatých a iných šperkov, ktoré im patrili. V minulosti bolo vyplácanie výkupného obchádzané tým, že muž sa oženil s druhou manželkou. Muž potom so svojou novou manželkou vyvíjali psychický nátlak, aby ona požiadala o rozvod. Takto však stratila právo vymáhať mahr.
Čo sa týka matiek, zo zákona sú pridelené deti matke, čo je plne v súlade s Koránom. Vo väčšine islamských krajín však platí, že dieťa je v starostlivosti matky do siedmych až deviatich rokov. Potom si otec môže zobrať svojho mužského potomka do svojej výchovy, dievča môže ostať u matky až do svojej plnoletosti.
Dedičstvo ženy
Najtypickejším rysom islamského práva je ustanovenie fixných dedičských podielov, ktorých základy sú položené v Koráne. Dedí sa podľa stupňov príbuznosti, generácie, finančnej zodpovednosti a povinnosti.
Islam oslobodil ženu od finančných záväzkov a zabezpečil jej taký život, aby jej nehrozilo nebezpečie, že by jedného dňa mohla byť v prípade núdze zneužívaná. Urobil z nej dedičku a priznal tak žene ľudské vlastnosti. Bez ohľadu na to, či je žena manželkou, matkou, sestrou, alebo dcérou, vždy dostane istý podiel z majetku zomrelého príbuzného, diel, ktorý závisí od druhu príbuzenského vzťahu a na počte dedičov. Tento podiel jej patrí a nikto jej ho nemôže zobrať, alebo ju vydediť. Dokonca, aj keby zosnulý napísal poslednú vôľu o vydedení, bola by podľa zákona neplatná.
Keďže všetky finančné záväzky a povinnosti sú „na pleciach“ každého muža a žena nemá žiadne takéto záväzky, resp. iba malé, mužovi prináleží vždy väčší podiel dedičstva. Aby teda islam nepáchal nespravodlivosť na žiadnej strane, dostáva muž väčšiu časť zdedeného majetku na pomoc potrebám svojej rodiny a spoločenským povinnostiam. Pritom nezabúda na dedičku a poskytuje jej istú časť na uspokojenie jej osobných potrieb. V skutočnosti je islam oveľa láskavejší k dedičke, než k mužskému dedičovi. Z celkového pohľadu sú práva ženy rovnaké ako práva muža, pretože nie sú rovnaké.
Vnímanie ženy z pohľadu lásky a sexuality
Už stredoveký islam v scholastickej podobe bol znepokojený kvôli žene. Všeobecne prevládal názor, že žena vyžaruje prirodzenú sexuálnu vyzývavosť, ktorá musí byť usmerňovaná, pretože sa musí zachovať vnútorná stabilita muslimskej obce. Žena v sebe skrýva vlastnosti, ktoré sú obsiahnuté v arabskom slove fitna – pokušenie, zmätok, ale aj kacírstvo a blud. Islamská žena sa neteší úcte veriacich ako nositeľka prvého a Bohom posväcovaného hriechu. Neexistuje Eva ako matka ľudského rodu v kresťanskom ponímaní, aj keď starozákonný príbeh o Adamovi a Eve ako prarodičoch ľudstva je islamom akceptovaný. Islam teda neverí , že ľudstvo má zodpovednosť za prvotný hriech. Preto neodsudzuje sexualitu ako takú. Aktívnym činiteľom je však žena, ktorá má hriešnosť vrodenú a nevie udržať na uzde svoju žiadostivosť. Muž v jej prítomnosti sa tak nemôže cítiť bezpečne. Odvádza veriacich mužov od konania zbožných skutkov, otupuje ich myseľ a vnucuje im nízke pohnútky prostopašných žien.
Táto téma v minulých storočiach bola napísaná v mnohých nábožensko-právnych traktátoch. Niektorí ulamovia odporúčali sexuálny styk ako druh zábavy. Teoretici puritánskych reformistických smerov videli v sexe nebezpečný prejav prílišného harmonického spojenia oboch pohlaví. Niektoré smery, ktoré sa držia iba platných doktrín, stredovekej právnej scholastiky dávali sexuálny život do priamej súvislosti s názorom, že žena je bezduché stvorenie a nástroj diabla (dadždžál).
Sexuálny život je v islame viac naklonený mužom. Sexuálna sloboda žien na tomto svete (dunjá) je limitovaná požiadavkou úplnej poslušnosti a pokory. Žena nemá právo – ak nejde o niečo mimoriadne – odmietnuť styk, avšak sama nesmie byť príčinou styku. Keď žena neopodstatnene odmietne muža, má právo ju zbaviť ochrany svojej rodiny, vrátane stravy, či prístrešia. Môže ju fyzicky potrestať, prípadne ju vyženie, avšak musí ju materiálne zabezpečiť, čo vyplýva zo zmluvy o výkupnom pri sobáši. Muž má zas v intímnom živote voľnú ruku a využiť tak možnosť mať sexuálny styk s viacerými ženami.
Zakázaná intimita
Zločiny proti Bohu pochádzajú priamo z Koránu. Okrem iných, patrí sem aj cudzoložstvo (ziná) a falošné obvinenie z cudzoložstva (qadf). Cudzoložstvo je spáchané pohlavný stykom, pokiaľ chýba právo na súlož (napr. pri manželstve), atď. Tieto delikty sú postihnuté trestami (hadd). Dokazovanie je obtiažne, preto sa kladú vysoké nároky na svedkov. Tresty zahŕňajú trest smrti, odrezanie končatín alebo zbičovanie. V niektorých dedinských oblastiach dochádzalo k spontánnym a prísnym trestom ukameňovania ženy bez súdu. Veľmi prísna je šaría voči mužovi v prípade preukázaného znásilnenia ženy, kedy stačí iba jeden nestranný svedok a muž je hneď odsúdený na trest smrti.
Poslušnosť manželky
„Muži sú povinní starať sa o ženy za to, že Boh uprednostnil jedných pred druhými (dal mužom určité výhody pred ženami) i za to, že míňajú (títo muži na živenie rodiny) zo svojich majetkov. Dobré manželky (sú tie, ktoré) sú poslušné (vypočujú svojich manželov a neodvrávajú im vo všetkom), strážiace v neprítomnosti svojich manželov to, čo Boh určil, že sa má strážiť (keď nie je manžel prítomný, tak takáto manželka sama seba stráži pred neverou, pred utrácaním a iným správaním, pred ktorým Boh ľudí varoval). A tie (manželky), ktorých spurnosti sa obávate, (tie) poučte (múdrymi a zmysluplnými slovami), opustite na lôžkach (tak, že sa im otočíte chrbtom pri spaní) a udrite (symbolicky, pretože cieľom je vzťah napraviť a nie ho zhoršiť, aby nedošlo k tomu najhoršiemu). Ak by vás (vaše manželky) poslúchli, tak nevyhľadávajte spôsob, ako im ublížiť (alebo sa s nimi sporiť). Veď Boh je nad všetkými (všetko pozná a má moc nad všetkým) a je veľký (a žiadne krivdy nenechá bez odplaty)“. (4:34)
Tomuto veršu sa venuje mnoho komentátorov Koránu. JUDr. Abdulwahab Al-Sbenaty vysvetľuje: „Boh vo všeobecnosti uložil mužom aj ženám povinnosť dodržiavať určité cnostné a morálne pravidlá. Špeciálne však v tomto verši zdôraznil tým ženám a manželkám, ktoré by mali určité zlozvyky, aby sa ich snažili krotiť a dostať pod kontrola pre ich vlastné dobro, aby nedošlo k tomu, že sa s manželmi dostanú do konfliktu, ktorého výsledok bude rozvod. V druhej časti verša sa hovorí o manželkách, ktoré svoje zlozvyky nechcú zmeniť. Tieto však už začínajú vyvolávať obavy u manžela, že by mohli viesť k rozvratu manželstva a k rozvodu. Dôležitosť roly ženy spočíva nielen v tom, že je manželka, ale aj v tom, že je matka, ktorá má ten najväčší vplyv na výchovu spoločných detí. Zlozvyky by sa mohli nechtiac preniesť aj na deti a tým by sa zmarila výchovná úloha a námaha oboch manželov pri ich výchove. Verš tu pripúšťa len tri možnosti, ako by manžel mohol takúto situáciu vyriešiť bez toho, aby musel požiadať o pomoc niekoho tretieho. Prvá možnosť je dohovárať manželke a snažiť sa s ňou dohodnúť tým najlepším spôsobom, akým sa dá. Bez hádok, bez urážania, bez toho, aby jeden druhému čo i len v najmenšom ublížil. Manželia však môžu byť na rôznych stupňoch uvedomelosti a môžu mať rôzne povahy. Môže sa stať, že manželka má tvrdohlavejšiu povahu a dohováranie manžela na ňu veľmi nezapôsobí. Tu verš odporúča manželovi trochu pritvrdiť a straniť sa manželky na lôžku. To znamená, že manžel by mal dať najavo zreteľnejšie, že správanie manželky škodí ich vzájomnému spolužitiu. Je to aj zároveň príležitosť k tomu, aby si obaja premysleli čo viedlo k rozkolu a ako s tým naložia ďalej. Avšak aj toto druhé opatrenie by nemalo trvať viac než tri dni, resp. tri noci. Keď by tieto tri noci uplynuli a manželia by nedospeli k riešeniu a nedokázali by problém odstrániť, je zrejmé, že manželstvo sa blíži k nezvratnému koncu. Spor manželov sa totiž v tejto fáze už prejaví na ich každodennom živote a už aj tie veci, ktoré boli predtým prijateľné pre oboch, ich budú dráždiť. Tretie riešenie, ktoré verš pripúšťa, je udretie manželky. Tu si treba ujasniť niekoľko mylných predstav, ktoré sa objavujú nielen u nemuslimov, ale u časti muslimov. V prvom rade verš hovorí o udretí a nie o bití, čo je rozdiel. Ak niekto niekoho bije, tak je to zvyčajne so zámerom, vopred naplánované a ide o opakujúcu sa činnosť. Ak niekto niekoho udrie, tak je to skôr v afekte než by to bol zámer a ak je to zámer, tak je to jednorazové a nie opakujúce sa. To znamená, že slovo udrieť možno chápať v dvoch rovinách: ako dôsledok afektu, ale aj ako rýchlo premyslený pohyb.“
Al-Bajdaví, jeden z najväčších komentátorov Koránu, vykladá tento verš takto: „Muži sú zodpovední za záležitosti žien tak ako panovníci za svojich poddaných. Na jednej strane nadaním od prírody a na strane druhej získanými vlastnosťami. Uprednostňovanie muža pred ženou sa vzťahuje na to, že muž má zdravý rozum, vodcovské schopnosti, väčšiu silu, činy a poslušnosť. Preto boli vyvolení, aby sta stali prorokmi, vodcami alebo vládcami, ktorí vykonávajú rôzne obrazy, svedčia na súdnych pojednávaniach, sú vodcami svätej vojny, zhromažďujú sa v piatok v mešite a majú tiež nárok na podiel z dedičstva a výhradné právo pri rozvodoch a kvôli majetku, ktorý pri sobáši vydali, sa vzťahuje na veno a obživu.“
Známy teológ a filozof al-Ghazálí komentuje vo svojom diele Nasíhat al-Mulúk (Radca pre kráľa) súru 4:34; vysvetľuje prevahu muža nad ženou v osemnástich bodoch, ktoré poukazujú na to, prečo je žena podradná bytosť a majú ospravedlniť ich znevýhodnenie. Sú to napríklad: menštruácia (žena sa považuje za nečistú), pôrod, odlúčenie od rodičov a sobáš s cudzím človekom, tehotenstvo, neschopnosť vládnuť si sama, menším podielom dedičstva, že dom môže opustiť iba v doprovode rodinného príslušníka a iné.
Iní, takzvaní „modernizátori“ prekladajú tento verš ako dôkaz, že Boh ustanovil rovnoprávnosť muža a ženy, pretože pri rozvode aj ženy majú rovnaké právo ako muži podľa zvyklostí.
Emancipácia žien
Prvým cieľavedomým pokusom o emancipáciu žien v arabskom prostredí sa stali reformy v nezávislom Tunisku. Rozsahom aj priebehom išlo iba o mierny zásah do tradičného štátnoprávneho usporiadania. Prezident Habíb Burgiby po roku 1956 nešiel cestou arabského kultúrneho dedičstva a ideálmi panarabizmu. Bol ochotný zhodnotiť niektoré stránky života kapitalistickej Európy. Tuniská vláda išla vždy cestou opatrných reforiem. Napriek tomu tuniský buržoázny osvietenci, ktorí sa videli v hodnotách Francúzska, či USA, postavili do popredia svojich reformistických predstáv ženskú otázku. V priebehu niekoľkých rokov mala ich snaha dokonca podobu akejsi kampane. Táto emancipačná kampaň mala svoj význam. Dala ženám aspoň teoretickú šancu vymaniť sa so svojich bezcitných otcov, bratov, či strýkov, vzdelávať sa, moderne sa obliekať a mať partnera podľa svojej vôle. Napriek takémuto rozsahu nebolo možné dosiahnuť svoj cieľ. Veľmi skoro však po vyhlásení nezávislosti vláda vydala niekoľko dekrétov a nariadení, ktoré boli vnímané v niektorých arabských krajinách ako kacírstvo. Jedným z nich bol aj dekrét zakazujúci polygamné manželstvá. V roku 1964 bola stanovená veková hranica pre dievčatá, ktoré sa môžu vydať, na 17 rokov. Nasledovali ďalšie opatrenia: vysoké tresty, väzenia za ukameňovanie ženy obvinenej z cudzoložstva, zvláštne štipendium pre dievčatá, ktoré chcú študovať na vysokej škole, volebné právo pre ženy, pokusy o osvetovú kampaň za zníženie pôrodnosti vrátane bezplatného rozširovania antikoncepčných prostriedkov. Medzi pokrokovými zákonmi a životnou praxou sú stále ešte rozdiely, ktoré sú dané stereotypnými myšlienkami obyčajných ľudí. Ďalšou „stenou“ kapitalistických vzťahov, ktoré bránia dokončeniu boja tuniských žien za rovnoprávnosť, je, že sa týka iba niektorých vrstiev spoločnosti.
Smer emancipácie v arabských krajinách bol vždy spojený s politickým radikalizmom a s národnými revolúciami. Už protibritské povstanie v Egypte v roku 1919 malo emancipačný rozmer. Egyptské feministky v marcovom povstaní strhli rúško a už si ho nikdy nenasadili. Po porážke povstania sa diskusie okolo zmyslu a podstaty nosenia hidžábu stali v Egypte jednou z hlavných platforiem merania síl medzi buržoáznym sekularizmom a tradicionalistami okolo dvora a univerzity al-Ahar.
Katalyzátorom pozitívnych zmien vo vzťahu muža a ženy ulamá k ženskej otázke sa stali krajské situácie, ako bola osemročná vojna proti Britom v južnom Jemene. Ženy sa postavili bok po boku mužom so zbraňou v ruke a mnohé predsudky padli.
Známe je napríklad aj to, že bývalý iránsky šáh Muhammad Rezá Pahlaví, ktorý sa snažil necitlivo vštiepiť svojmu ľudu hodnoty západnej civilizácie, používal okrem despotických spôsobov aj značne prepracované osvetové kampane. Ženská otázka bola obsahom mnohých z nich. „Osvietený“ monarcha zaviedol spoločnú školnú výučbu dievčat aj chlapcov, ženy začali bežne zastávať rôzne významné funkcie v štátnej správe, v školstve, či v zdravotníctve.
Jedným z okázalých a dramatických prejavov odporu voči monarchii a príslušnosti k islamskej revolúcii bolo masové nosenie mahdžuby – tradičného čierneho odevu iránskych žien. V iránskom časopise rovnakého názvu Mahdžuba z roku 1983 sa súčasní islamskí reformisti snažili postaviť ženskú otázku do súladu s reformačnou ideológiou ajjatolláha Rúholláha Chomejního, ktorý zhodnocuje úlohu žien v spoločnosti jednak z pozície klasického islamského ponímania v šiítskej intepretácii, ale zároveň sa nebráni novým vysvetleniam, ktoré vychádzajú zo zásady idžtihádu – právo voľnej interpretácie svätých textov v súlade s potrebami spoločnosti. Ako najvyšší duchovný vodca a mudžtahid (vykladač koránu a tradícií), mal právo požadovať, aby jeho názory boli záväznou ideologickou normou iránskej revolúcie. Imám Chomejní sa vyjadril tak, že spoločným cieľom je oslobodiť ženy z pút ich prirodzenej fyzickej a sexuálnej žiadostivosti a pomôcť im tak k dosiahnutiu najvyššieho štádia ženstva v súlade s učením Vznešeného Koránu. Madžhuba je politický symbol boja proti nepriateľovi, symbol stotožnenia sa žien s islamskou revolúciou. Chomejnímu sa teda podarilo vytvoriť paralelu medzi dnešnou úlohou žien a hrdinstvom prvých mučedníčiek šíy. Lojalita ženskej časti spoločnosti sa stala dôležitým predpokladom pre vedenie dlhodobej vojny a úspechu pri vedení vnútropolitických sporov o moc a koncepciu revolúcie. V roku 1983 Chomejní napísal: „Ženy majú pred Bohom rovnaké povinnosti ako muži. Medzi ne patrí modlitba, vyznanie viery, pôst, almužna, púť do Mekky, džihád a ochrana pred našepkávaním diabla. Džihád v zmysle šírenia viery nie je pre ženu povinnosťou, ale obranný džihád a džihád v zmysle rozvoja revolúcie je povinnosťou. Džihád znamená pre ženu boj, úsilie a snaženie. Obrana vlasti je džihád, v ktorom nesmie byť rozdiel medzi pohlaviami, v ktorých má žena splniť svoje poslanie muslimky a vlastenky po boku muža, pretože jej to pomôže skrátiť cestu do raja“.
Riešenie ženskej otázky neobišlo ani vodcu libyjskej revolúcie plukovníka Muammar al-Kaddáfiho. Svoje politicko-ideologické predstavy vyjadril v troch dieloch Zelenej knihy. V pomerne obsiahlej kapitole o ženskej otázke autor zdôraznil, že žena je prirodzene rovnoprávnym partnerom muža. Žena bola stvorená ako protipól muža, bez ktorého nie je súladu a ďalšieho rozvoja ľudstva. Zároveň však upozorňuje na významné limity, ktoré sú dané biologickou povahou ženy, čo spôsobuje, že žena má vymedzené miesto v spoločnosti. Žene musia byť zaistené vhodné podmienky, či už sa to týka práce alebo materstva. Pod tlakom reality však aj Kaddáfi začal tvrdiť, že by sa mali ženy zapojiť do revolúcie. Zriadil tak dievčenskú strednú vojenskú školu v Tripolise, kde sú dievčatá navlečené do mužských oblekov, vojenskej obuvi a nemôžu nosiť hidžáb, lebo by im zavadzal pri čistení samopalov.
Skutočnosť, že ženská otázka vstúpila do popredia ako platforma ideologického boja rôznych politicko-spoločenských prúdov, nie je v islamskom svete nič výnimočné. Práve charakter boja o postavenie ženy je už od vzniku rôznych typov nacionalizmu a obrodných procesov v islamskom prostredí jedným z hlavných kritérií politických a myšlienkových zápasov.
+1
