Len nedávno som sa dozvedela o blížiacej sa svadbe mojej dobrej známej. Neskonale šťastná ma do telefónu informovala o všetkých detailoch, priam sa rozplývala… Ja som len v nemom úžase držala mobil pri uchu. Tak sa jej to podarilo! Predsa si ju vezme!
Po dlhých ôsmych rokoch známosti si berie krásneho, šarmantného, vtipného, okúzľujúceho a (akoby to nestačilo) dokonca aj rozprávkovo bohatého chlapa. Stálo ju to „len“ jeden nechutný rozvod s bývalým manželom a zmierenie sa s myšlienkou, že nebude mať deti. Pán vysnívaný totiž žiadne deti nechce. Prečo by aj? Veď už ich má päť z predchádzajúcich troch manželstiev. A aby sa náhodou niečo nepritrafilo, podstúpil prednedávnom vasektómiu. Čo na tom, že jeho nastávajúca doposiaľ nie je mamou a že po deťoch túži, odkedy ju poznám.
Keď odrazu stíchla, pochopila som, že čaká na nejakú moju reakciu a že si zo srdca želá, aby som sa tešila spolu s ňou. Úprimne, musela som v sebe prebudiť všetky herecké schopnosti a zareagovala som tak, aby som jej tú chvíľu neskazila. Nechápte ma zle, z hĺbky duše si želám jej šťastie, ale niekde v podvedomí mi bliká výstražné červené svetielko: „Toto nedopadne dobre!“
S odstupom času ma akosi hryzie svedomie, či som urobila dobre. Jasné – najlepšie je do ničoho sa „nemontovať“. Dookola si opakujem, že ona predsa nie je naivná tínedžerka. Sama najlepšie vie, koho si bude brať. Nemala by som to hodnotiť. Nemôžem sa však zbaviť predtuchy, že svoje rozhodnutie raz horko oľutuje. Teda, aspoň ja by som si nevedela predstaviť život bez detí. A práve tu je ten pes zakopaný: Ona nie je ja a ja nie som ona. Nemala by som vnímať život niekoho iného cez vlastnú optiku. Je šťastná? A ešte ako!
Zvláštne, koľko toho sme my ženy schopné obetovať a na aké ťažké kompromisy vieme pristúpiť, keď chceme získať niečo, po čom túžime. Tak to v živote chodí – NIČ NIE JE ZADARMO!
+5
Uf, nuz, kto vie, co je spravne urobit na mieste priatelky v takej chvili? Osobne si myslim, ze ta zena urcite prerozmyslala situaciu, chce to skusit a dufa a nepotrebuje sudcu, rady, ani odsudenie. Potrebuje pochopenie a podporu, fakty si vie dat dokopy aj sama.
Hmm, je to naozaj ťažké rozhodnutie. Pri priateľoch neuznávam frázu „do ničoho sa nemontovať“. Určite by som skúsila zahrať sa na „diablovho advokáta“ a predostrieť jej aj tie negatíva, ktoré sú s tým spojené. A keby sa aj napriek tomu rozhodla inak, potom by som ju už len podporovala. Lebo ak by som to ani neskúsila a potom by ona bola nešťastná, nikdy by som si to neodpustila.
Mám za sebou pokus z mladosti rozhovoriť jednej osobe z rodiny jej vážne úmysly, ale nedalo sa, a tí ľudia sú už tridsať rokov spolu! Takže už nebudem rozhodovať za iných.