Topografia bolesti
Práve vyšiel príbeh Topografia bolesti od slovenského autora Ivana Lesaya, ktorý už má na konte detskú knižku, či odborné publikácie.
Tentoraz ponúka príbeh troch ľudí, ktorých spája bolesť…
Tri osudy, tri mapy bolestivých miest.
Naďa si žije spokojným životom. Je mladá, plná síl, darí sa jej. Odmalička bola slušná, učila sa na samé jednotky, nevytŕčala. No zrazu ju zradí zdravie a ona musí prehodnotiť svoj vzťah k sebe, k okoliu, a napokon aj svoje morálne princípy. Je to jej telo, môže si s ním robiť, čokoľvek chce…
Jaro zasa prehodnocuje svoj život a napredovanie z iných dôvodov. O ilúzie prišiel po revolúcii, dôsledky jeho rozhodnutí sú však nemenej fatálne.
No a na konci prepletených príbehov stojí Adam, ktorý novým, neistým a premenlivým svetom budúcnosti prechádza na pohľad s ľahkosťou, pritom si postupne kladie rovnaké otázky a hľadá na ne vlastnú odpoveď.
Topografia bolesti z vydavateľstva Ikar približuje svet a osudy troch hrdinov, miestami drsný a neľahký život. Každý z nich má svoje bolesti, ukryté pod povrchom, no o to bolestivejšie a intenzívnejšie. Musia sa s nimi vyrovnať, prijať ich a každý to robí svojím spôsobom…
Príbeh troch ľudí, ktorý vás vtiahne od prvých strán, pretože autor má skvelý štýl. Jeho vyjadrovanie a jazyk vás očaria, myšlienky prinútia zamyslieť sa.
Ivan Lesay je politológ a ekonóm, ktorý pracuje v oblasti európskych financií. Je autorom viacerých odborných publikácií. Literárne debutoval rozprávkovou knihou pre deti A-KO-ŽE, v časopise Fraktál mu vyšla poviedka Pod psa, píše texty pre hardcore-metalovú skupinu Fishartcollection.
Začítajte sa do novinky Topografia bolesti:
Moderné nemocnice sa už nemaľujú na bielo, sú zelené. Biela stresuje, zelená upokojuje. Jej telo sa pomaly sunie do tunela, dýcha len plytko. Zapadá na miesto ako rakva do kremačnej pece rozpálenej na päťsto stupňov.
Povedali jej, že procedúra bude nepríjemná. Nespala dobre a bola od rána roztrasená. Zahryzla si do vnútornej strany líca, keď silno a rýchlo žuvala vločky s jogurtom a ovocím. Raňajky nedojedla a doteraz má v ústach opuchlinu, stále si po nej prechádza jazykom. A vlastne, nehovorili jej, že pred vyšetrením nemá jesť? Kurva!
Ešte aj ten taxikár. Keď mu povedala, do ktorej nemocnice chce ísť, spýtal sa, kam presne. Okrem zvedavosti nemal dôvod – nemocnica mala len jeden vchod. Zaskočená mu odpovedala.
„Ááá, na em-er-í,“ znalecky potvrdil taxikár príjem informácie, kýval hlavou. Prekvapilo ju, koľko o vyšetrení vedel. Dovtedy si myslela, že nie je celkom bežné, ale z jeho rozprávania sa zdalo, že ho absolvoval každý druhý člen rodiny alebo zákazník. Vedel všetko. Že si treba dať dole všetko kovové – „možno aj podprsenku, ak má nejaké kovové časti,“ pozrel do spätného zrkadla, k prižmúreným očiam jej predstavivosť dokreslila slizký úsmev –, že to bude v tuneli buchotať, ako keď zbíjačkou trhajú asfalt, že jej do slúchadiel na želanie pustia hudbu a do ruky vložia tlačidlo pre prípad núdze. Pozná prípady, keď ľudia spanikárili a po pár minútach sa hrabali von.
„Všelijaké klaustrofóbie, haluze a tak,“ menoval. Aróma v tvare stromčeka omotaná ružencom sa natriasala a prenikavo páchla, podľa nápisu Wunderbaum.
„Šťastný ten, čo tam nemusí ísť,“ klopal si taxikár na čelo, keď odbočoval k nemocnici.
Musela sa odlíčiť. To jej povedal asistent, keď ju našiel stáť iba v nohavičkách v predsieni vyšetrovacej miestnosti. V podprsenke naozaj mala kovové kostice a háčiky, ale kovové zložky sú vraj aj v mejkape. Asistent jej so sklopeným zrakom podal zelené papierové oblečenie a dal jej minútu, aby si vatovým tampónom rýchle zotrela hrubú vrstvu, ktorú si ani nie pred hodinou naniesla bez toho, aby vedela, že sa natiera kovom. Potom jej nepokryte hľadel na veľké materské znamienko na odlíčenej tvári.
Nakoniec ju ešte prešiel ručným detektorom ako pri letiskovej kontrole. Niekde v oblasti krížov jej to pípalo, ale bola si istá, že v nohavičkách nič nie je. Modlila sa, aby sa nemusela vyzliecť úplne, lebo sa neoholila, a čo keď sa jej to papierové pončo vyhrnie? Spýtal sa jej, či náhodou nemá kovový implantát alebo nejakú protézu. Roztrasená nebola schopná zo seba dostať odpoveď.
„Hádam to bude v poriadku, niekedy tomu prepína,“ mávol rukou a otvoril dvere do vyšetrovacej miestnosti.
Po strese ostatných dní a mesiacov sa jej v tomto čudnom soláriu páči. Nič jej nechýba, dejú sa s ňou veci, robiť nemusí nič, len nehybne ležať. Zaparkovaná, hlboko dýcha, do naširoko otvorených očí jej periférne vniká len bledozelenkavé svetlo. Hudbu jej do slúchadiel nepustili, možno im aj povedala, že nechce, nepamätá si. Údery okolo nie sú až také hlučné. Personál sa v rutinných pohyboch venuje obsluhe, všetko prebieha pokojne, podľa plánu. Bolo jej trošku chladno, až kým jej do tela nezačala prúdiť kontrastná látka a s ňou teplo. V ruke zohrieva pohotovostný balónik, ale nestlačí ho, je si istá. Neprestáva sa diviť – na obávanom vyšetrení sa po pár minútach cíti zrelaxovaná a v bezpečí, modlí sa, aby sa nikdy neskončilo.
Ambície skoro žiadne, vždy mala problém vidieť sa v budúcnosti. Šediny si vedela predstaviť, ba aj vrásky. Ale čo bude robiť, čím bude, kým bude, to už nie. Teraz cíti priam fyzickú blízkosť akéhosi míľnika. Neteší sa, že je z nej pacientka, že ju neposlúcha telo. Na druhej strane – nečelí dilemám, horizont sa skrátil, plne sa sústredí, má jasný cieľ. Ak prežije, bude nová.
Milan Buno, knižný publicista