Vychádza novoobjavený román Francoise Saganovej
Posledný rukopis Françoise Saganovej, ktorý objavil jej syn Denis Westhoff, vychádza v autentickej podobe. Hoci je nedokončený, dýcha z neho typická saganovská rafinovanosť, slobodomyseľnosť a vášnivé zaujatie ľudskými citmi, ich rozporuplnosťou a premenlivosťou.
Rukopis s názvom Temné zákutia srdca sa tak dostáva na pulty kníhkupectiev 65 rokov po slávnom debute Dobrý deň, smútok a 15 rokov po smrti autorky, ktorá sa stala symbolom nezávislosti a neviazanosti mladej povojnovej generácie.
Autorka s eleganciou, nadhľadom a šarmom zobrazuje krutú, miestami grotesknú rodinnú drámu, odohrávajúcu sa v provinčnom meste Touraine v 80. rokoch minulého storočia. Deju nechýba napätie a takmer kriminálna zápletka s otvoreným koncom.
Temné zákutia srdca je presvedčivým dôkazom rozprávačského majstrovstva autorky, ktorá – povedané slovami Jacqua Chiraca – „s citom a bystrosťou odhaľovala ducha a vášne ľudského srdca“.
„Temné zákutia srdca je typický saganovský príbeh. Miestami necudný, barokovo zafarbený s neuveriteľnými zápletkami,“ tvrdí Mária Lešková z vydavateľstva Slovenský spisovateľ. „Vychádza v autentickej podobe a aj keď je nedokončený, práve to necháva otvorené dvere fantázii každého čitateľa. Pre mňa je to skutočná literárna lahôdka.“
Text príbehu bol napísaný na stroji a mnohokrát prefotený, takže niektoré písmená boli celkom rozmazané. „Bola to teda šťastná — a možno aj nešťastná — zhoda okolností, že som rukopisu venoval iba roztržitý pohľad. Vôbec mi vtedy nedošlo, že by mohlo ísť o nevydaný text,“ dodáva jej syn Denis Westhoff.
FRANÇOISE SAGANOVÁ (1935 – 2004) zažiarila na francúzskej literárnej scéne ako kométa – jej debutový román Dobrý deň, smútok (1954), ktorý napísala ako devätnásťročná, ju preslávil na celom svete a bol preložený do vyše dvadsiatich jazykov. Saganová zanechala po sebe mimoriadne dielo zahŕňajúce tridsať románov a desať divadelných hier, filmové scenáre, poviedky i texty piesní.
Začítajte sa do novinky Temné zákutia srdca:
Terasa rezidencie La Cressonade, ohraničená štyrmi platanmi a šiestimi pravidelne rozostavenými tmavozelenými lavičkami, bola majestátna.
Celá budova musela byť voľakedy krásne staré vidiecke sídlo, lenže už vôbec nepôsobila pekne, ba ani staro. Prezdobili ju novo pristavenými vežičkami, vonkajším schodiskom a balkónmi z ohýbaného železa, a tak stelesňovala dve storočia zbohatlíckeho nevkusu, ktorý znehodnocoval aj krásu slnka, stromov, sivých štrkových chodníkov a okolitej zelene. Na terasu sa vstupovalo tromi nízkymi sivými schodmi so zábradlím pseudostredovekého štýlu, čo tomu nevkusu nasadilo korunu.
Dve postavy sediace čo najďalej od seba na lavičke s výhľadom na dom to zjavne nerušilo. Pohľadu je často milšia škaredosť než krása, ktorá vyžaduje pozornosť a čas na zhodnotenie a obdivovanie. Ludovic a jeho žena Marie-Laure boli určite k tejto architektonickej kakofónii úplne ľahostajní. Nepozerali sa ani na dom, ani na seba, obaja civeli do zeme, na špičky topánok.
Topánky mali pekné, ale ľudia, ktorí sa vyhýbajú pozrieť do tváre nablízku, pôsobia akosi choro.
„Nie je ti chladno?“
Marie-Laure Cressonová sa obrátila s tou otázkou na svojho manžela. Obdarená peknou tvárou s výraznými zelenkavými očami, zmyselnými perami a rozkošným nosíkom veľmi priťahovala mužov, kým sa nevydala — dosť narýchlo — za dobre stavaného a zdravím kypiaceho mladíka menom Ludovic Cresson, nie veľmi bystrého plejboja, o ktorého sa trhali dievčatá zo 16. parížskeho obvodu pre jeho majetok a príjemnú povahu. Z notorického sukničkára Ludovica Cressona sa po svadbe stal verný manžel. No všetky jeho prednosti — s výnimkou peňazí — sa v očiach Marie-Laure javili ako chyby.
Marie-Laure bola dosť vzdelaná, ale nie kultivovaná, vďaka prečítanej zmesi vychytených kníh, povrchnosti a predsudkov navonok budila zdanie inteligentnej, bystrej a modernej ženy. Chcela riadiť svoj život, čiže životy ostatných, hovorila tomu žiť si po svojom. Pritom sama nevedela, čo je život, ani čo vlastne chce, vedela len, že túži po prepychu. Stále pritom potrebovala uspokojovať svoje stúpajúce nároky. A vedela dávať najavo nespokojnosť, nech bola cena jej šperkov akokoľvek astronomická, nech bol akokoľvek obrovský majetok Ludovicovho otca Henriho Cressona, v rodnom meste Touraine prezývaného Krúžiaci sup.
Milan Buno, knižný publicista
Ďalšie tipy na čítanie:
0
