Don’t hurt your little Angels …

Ako rodičia sme dostali do náručia ten najväčší dar, aký si človek dokáže predstaviť, naše detičky, našich malých anjelikov.

Anjelikov, ktorí sa vedia v priebehu sekundy zmeniť na čertíkov.
Keď práve v tom momente nie sme vo svojej koži, lebo nás trápia nezaplatené účty, svokrine výčitky, deadline v práci, alebo len to, že muž opäť neodložil tanier po našom fantastickom obede rovno do umývačky, strácame pri vyčíňaní našich čertíkov hlavu.
Máme pocit, že by sme ich najradšej na mieste od zlosti roztrhli. Najjednoduchšie je streliť anjelíkovi/čertíkovi jednu po zadku.

Nenamietam, niekedy to môže pomôcť, teda aspoň pre ten daný okamih, ak sa po jednej „výchovnej“ naše čertíča upokojí.
Len čo ak sa tak nestane? Koľko takých „výchovných“ bude potrebných, aby sme mu ukázali kto je tu pánom situácie?
A naozaj by to tak bolo? Aký odkaz odovzdáme svojim deťom? Že silnejší vyhrávajú, že je OK používať násilie?

Počas materskej som asi ako každá mama podľahla kúzlu časopisov pre maminy, lepšie povedané ošiaľu, kúpiť si aspoň tri každý mesiac. Témy sa v nich dookola opakovali, ale jeden článok o výchove, respektíve lepšie povedané o jej nezvládnutí, mi vyvolal  zimomriavky na chrbte.
Písalo sa v ňom o prípade z Anglicka, kedy opatrovateľka zverené štvorročné dievčatko, ktoré sa na chvíľku zmenilo na čertíka, v záchvate hnevu schmatla do rúk a triasla ním, kým neupadlo do bezvedomia. Privolala rodičov, no nepriznala sa najskôr k tomu čo urobila, až potom, keď sa dievčatko aj napriek snahám lekárov už z kómy nikdy neprebralo.

Verím, že také kruté situácie sú naozaj zriedkavé a vy ako rodičia im zabránite. Avšak okrem fyzických následkov deťom častejšie ostávajú následky psychické.

Viem o tom svoje, toto je môj príbeh…

Vyrastala som v rodine, ktorá navonok pôsobila veľmi slušne a naozaj čo sa týka starostlivosti sa mojím rodičom dá málo vytknúť. Nikdy som netrpela hladom, vždy som mala pripravené čisté veci, kupovali mi hračky, dokonca sa so mnou aj občas s nimi hrali, ak im to ich pracovná vyťaženosť dovolila. Apropo pracovná vyťaženosť.  V tom období, keď sa našim mamám o trojročnej materskej mohlo iba snívať. Mojich rodičov vždy hnala až posadnutosť zarobiť peniaze… všade a vždy, tak ako sa len dalo.
Takže keď som mala pár mesiacov  a mama musela nastúpiť späť do práce, vzala si ma babka s dedkom, keďže sa babke nepozdávalo, aby tak malé dieťa bolo celé dni v jasliach. Rodičia ma teda každú nedeľu priviezli k babke a v piatok potom vyzdvihli. Neviem či sme sa takto disconectli a niekde tam vznikol problém s ich „trpezlivosťou s malým dieťaťom“, ktorú potom vyjadrovali bolestivým spôsobom.
Moja prvá spomienka z detstva je, ako ma rodičia učili viazať šnúrky. Mala som niečo vyše štyroch rokov.
Pamätám si tie maličké bordové topánočky so svetlohnedými šnúrkami, pamätám si koberec horčicovej farby.  Samotnú bitku si nepamätám, pamatám si len to čo som cítila .

STRACH.
BOLESŤ.
SMÚTOK.
ZMäTOK.

Vôbec som nerozumela, prečo mi to moji rodičia robia.

Podobné situácie boli u nás skoro na každodennom poriadku. Vždy sa našiel dôvod, ktorým som ich nejako rozčúlila. Prečo si potom neuľaviť na bezbrannom stvorení, veď boli moji rodičia, mali dovolené robiť so mnou čokoľvek.
Mamine bitky s varechou, za odvrávanie, za dvojku z písania (napísať text rovnako veľkými a naklonenými písmenkami, mi fakt nikdy nešlo) boli síce slabšie, ako tie otcove s remeňom, ale o to bolestivejšie. Veď bola moja mama, ktorá mi mala poskytnúť pocit bezpečia.
Pamätám sa, že niekedy otca zastavila, asi keď už to bolo na hrane…keď by si sa už tie modriny nedali vysvetliť mojou nešikovnosťou.

Druhý podobne traumatický zážitkov z môjho detstva, na ktorý sa tažko zabúda, bol ako ma učili bicyklovať. Paradoxné na tom je, že v tom čase boli obaja učitelia.
Keďže boli vyťažení zarábaním peňazí a zároveň sa ma báli pustiť von pred bytovku hrať sa s inými deťmi, nejako sa stalo, že som mala zrazu osem rokov a nevedela sa bicyklovať na veľkom bicykli.
Tak sme sa jedného krásneho slnečného dňa vybrali na ihrisko základnej školy pri dome. Po pár minútach otec zistil, že udržať osemročné dieťa na bicykli a ešte ho k tomu tlačiť, je poriadna fuška a nemal na to nervy. Tak to vyriešil po svojom, neuvedomujúc si, že má zopár divákov na balkónoch, ktorých vytiahol von jeho krik. Keď teda s mojou nešikovnosťou stratil trpezlivosť, poriadne roztlačil bicykel a pustil ho. Bol to nepríjemný bolestivý pád, ale samozrejme to ešte nestačilo na upokojenie jeho hnevu.
Mlátil ma na tej zemi hlava nehlava, pridal pár kopancov, a až keď mu mama povedala, že stačí, lebo sa na nich pozerajú ľudia, ktorí ich poznajú, prestal a odišiel. Neskôr som sa dozvedela,že len kvôli tomu, že mama učila ich deti, nezavolalii na otca políciu.
Mama ma zodvihla zo zeme a dotiahla domov. Pamätám sa, ako to veľmi štípalo,keď sa mi vo vani z rán na lakťoch a kolenách vymývali maličké kamienky.
Rodičia sa kvôli tomu spolu pár dní nerozprávali, zasiahla aj babka, poriadne vyčistila mame žalúdok. Keďže boli letné prázdniny, vzala ma k svojej sestre, ktorá bývala v dedinke ďaleko od nášho mesta. Dala mi svoj bicykel a zrazu to šlo samé. Na bicykel som nezanevrela, bol mojou vášňou dlhé roky. Len keď sa môj otec pred časom pokúšal naučiť bicyklovať môjho čertíka a snažil sa vtipne okomentovať aké to bolo, ked bicyklovať učil jeho mamku, prišlo mi zle od žalúdka a celá som sa roztriasla. Našťastie je môj čertík šikovný a už si fičí na bicykli jedna radosť.

Ako to so mnou dopadlo?
Hmm, všelijako. Nepamätám si kedy, prečo a ako sa to zmenilo, ale v puberte sa vyskytla už len občasná facka. Tú poslednú som dostala od otca v devätnástich.
Pred rodičmi som sa úplne uzavrela. Plnila som si všetky povinnosti v škole, doma, z vonku som sa vrátila domov stále v nimi stanovený čas. Bola som ideálne, bezproblémové dieťa.
V mojom vnútri to však vrelo, unikala som do inej reality. Vonku som  chodila so „slušnými“ spolužiakmi z gympla, ale stále ma to ťahalo k ľuďom „na okraji spoločnosti“. Pár krát som sa aj do takýchto partií dostala, ale len na chvíľku. Bývali sme v malom meste a paradoxne ma trápilo, ako by sa naši trápne cítili, ak by ľudia rozoberali, s kým sa poflakuje ich dcéra.

Nevedela som sa dočkať momentu, kedy vypadnem z domu. Veľkomesto, do ktorého som prišla na výšku, mi ponúklo nekonečné možnosti únikov.
Najskôr som len sama blúdila ulicami, parkmi…teraz si uvedomujem aké obrovské šťastie som mala, že sa mi nič nestalo.
Stretla som chalana, ktorý mi ukázal rôzne možnosti únikov pred realitou a samozrejme som ich aj všetky vyskúšala.
Jednu mi však vyskúšať nedovolil. Našťastie. Z takej reality by som sa už späť nedostala, z golden ride“ by už nebolo návratu.
Postupne sa mi to nejako v hlave všetko urovnalo a prestali ma lákať akékoľvek úniky. Objavila som svoju skutočnú realitu, v ktorej viem byť šťastná.

Čas je najlepší liečiteľ. Už zahojil skoro všetky rany na mojej duši.
Ostávajú len jazvy. Jazvy, ktoré mi spôsobujú „trust issues“. Stále hľadám pocit bezpečia. Ale to je už iný príbeh.

Čo dodať na záver…

Sme ľudia a robiť chyby je ľudské. Moji rodičia robili chyby.
Viem, že ma vždy ľúbili, len to proste nezvládli. Teraz mám s nimi v podstate normálny vzťah, pomáhajú mi, keď im to dovolím. Mám ich rada, len objať ich, keď sa po dlhšom čase vidíme, mi nepríde úplne prirodzené. Veľmi dlho trvalo, kým som sa im vedela zdôveriť so svojimi problémami.
Škoda, možno by som svojej mame zavolala, a neurobila by som v dvadsiatke to, čo budem ľutovať do konca svojho života. Čas sa nedá vrátiť spať. Sme kým sme aj vďaka chybám, ktoré robíme.

Sme ľudia a odpúšťať je ľudské. Snažím sa im ich chyby odpustiť.
Je to síce ťažké, ale nie nemožné. Vďaka mojej babke a môjmu malému čertíkovi poznám čaro čistej lásky. Lásky, ktorá mi dovolí odpúšťať.

Sme ľudia a máme mozog, na to aby sme ním rozmýšľali.
Používajte ho, keď vás vaši malí čertíci rozčúlia a nenechajte sa prevalcovať hnevom. Neuzatvorte si násilím cestu k ich nevinným sladkým srdiečkam.

Please don’t hurt your little Angels…

+3

 Ak sa vám tento článok páčil, dajte hlas autorovi!