Nesurodu prvu hatlaninu zo sudka poburenia a zarmutku, ale aj radosti a nadsenia berte ako uvod do temy na pokracovanie nekonecneho pribehu. 🙂
Ked som mala 18, verila som, ze zmenim svet, vyliecim kazdu chorobu a kazdemu vycarim usmev na tvari. Pri odhovarani od narocneho studia som dokazala argumentovat s lahkostou: Moja namaha bude stat za to, ak pomozem hoci len jednemu jedinemu cloveku…
Ok, priznavam, nikdy som naivne a slepo neverila v silu jednotlivca pohnut vesmirom. Skor som dufala, ze clovek si je strojcom vlastneho stastia a moze riadit svoj osud vlastnymi rozhodnutiami. Kym zije vo svojej chranenej ulite, neexistuju pre neho ine pravidla, iba tie vlastne, pripadne rodicovske, jednoducho nepodliehajuce trendom tam vonku. Skusa zachytit co sa to tam vlastne deje, napriek tomu pocuje skreslene, vidi rozmazane a vsetko je prilis vzdialene aby to mohol aspon ohmatat. Ako rastie, ulita mu je mala, zacne byt coraz zvedavsi, nevedomost mu lezie na nervy. Vykukne, rozhliadne sa a zisti, ze vonku uz na neho cakaju. Este poriadne nevystrcil frnak z ukrytu a uz po nom hulakaju co ma robit, kam sa postavit a ako sa spravne zaradit aby nezavadzal.
Nie som ziadny odporca, rebelant ani vzburenec. Som iba dalsia v rade mnohych a mnohych ludi. Danu metaforu mozno aplikovat do vacsiny sfer, kludne si vyberte tu, ktora sa hodi prave vam. Ja budem onedlho lekar. V minulosti vazeny, uznavany a cteny. Dnes opovrhovany, nedoceneny a urazany. Zajtra…?
Clovek si nerad necha zobrat svoje idealy. To nie je nic prekvapive, nove ani prevratne. Je to holy fakt, ktoreho silu okusi mozno kazdy na vlastnej kozi. Hoci clovek neustale bojuje, spociatku meni, prisposobuje a ladi idealy, neskor ich okresava, odstranuje a vyhadzuje az ich uplne strati. Znechuteny sklada zbrane, poddava sa a necha sa unasat prudom. Vstepovane myslienky si skruti tak, aby zapadli do jeho mozgovych zavitov a moze ich prijat za svoje. Tato schopnost prijimat nieco nove nie je na zahodenie. Ale ako zistit, co z toho je „to prave orechove“, to na com ma lipnut a cim sa riadit?
Tato otazka ma neraz matala v hlave, vzdy znova a znova, vzdy v novej veci a coraz intenzivnejsie. Najst rovnovahu medzi idealmi a realitou je tazke a takmer nemozne, no nech mi nikto netvrdi, ze sa o tento sulad nesmiem snazit. Aspon z casti. 🙂
Uz neverim, ze zmenim svet, nevyliecim kazdu chorobu. Mozno nevycarim usmev na tvari kazdemu, ale mozem sa o to kazdy den pokusit. A stale tvrdim, ze moja namaha stala za to, ak som pomohla hoci len jednemu jedinemu cloveku…
+3
