Ahojte, milé dámy, chcem Vám tu napísať jednu moju skúsenosť z 20-ročného manželského života. No ale po poriadku. Pred cca 2 rokmi mal manžel v práci jednu kolegyňu, asi o 5 rokov mladšia od nás, tiež vydatá, 2 deti. Pracovala tam len asi pol roka, potom odišla, už si nepamätám, či sama, alebo ju prepustili. No a táto dáma môjmu mužovi každú chvíľu vyvolávala. Telefonáty mali zhruba dvojaký obsah: zvyčajne ho žiadala o radu alebo pomoc v nejakej veci /podľa mňa úplne banálnej, ešte som sa vždy čudovala, že si takú blbosť nevie vybaviť či zariadiť sama/, alebo ho „upozorňovala, že ten či oná vo firme ho poza chrbát ohovárajú a ona ako dobrá kamarátka považovala za potrebné ho oboznámiť, čo o ňom kto povedal ako si má naňho či na ňu dať pozor.
Viem to, lebo som bola neraz svedkom tých telefonátov. No potom dotyčná odišla a telefonáty prestali. Teda aspoň som si to myslela. Zhruba minulé leto sa môj muž začal správať nejako čudne, hlavne čo sa týka mobilu. On, ktorý si vždy mobil doma nechával na jednom mieste, sa teraz bez neho nepohol na krok – nosil ho so sebou na WC, do pivnice, dokonca aj vysypať smeti šiel s mobilom. Bolo to až také nápadné, že si to všimla dokoca aj naša 18-ročná dcéra.
Pamätám si, ako sme si ho niekedy na jeseň doberali, či mu má volať nejaká ženská, keď si ten mobil tak stráži. Vtedy nás odbil s tým, nech nevymýšľame blbosti. No niečo v jeho reakcii spôsobilo, že moja intuícia vyhlásila alarm. Poznáte ten pocit, keď VIETE, že sa niečo deje, no neviete presne, čo. Za pravdu mi dávali aj podozrivo vyššie účty za jeho telefón. A tak jedného pekného večera, keď si šiel skôr ľahnúť a mobil nechal výnimočne v kuchyni a zapnutý, som mu doňho vliezla.
NEPREHLIADNITE: Čo je vlastne láska dvoch ľudí?
Viem, viem, už Vás mnohé svrbia prsty, aby ste mi napísali, že som to nemala robiť… ja to viem a nie som na to hrdá. Ale situácia už bola v tej dobe taká, že keby som sa nepozrela, tak asi explodujem. A ako sa hovorí – kto hľadá, nájde. Históriu v mobile mal zmazanú, aj SMS-ky – až na jednu. Bola to SMS z toho dňa, bola pomerne dôverná a bola od tej jeho bývalej kolegyne. Ani neviem ako, vzápätí som mojim mobilom vytáčala jej číslo, vlastne ani neviem, čo som jej vlastne chcela povedať. No nebolo treba nič, stačilo, keď som sa predstavila. Nasledovalo dlhé ticho, potom otázka: A čo potrebujete? tentoraz ticho na mojej strane: Vlastne nič. Dovi! a položila som. O 10 minút mi volala ona /asi jej došlo, že som videla tú SMS/, vraj o nič nejde, oni sú s mojim manželom len dobrí kamaráti, ktorí si občas zavolajú alebo napíšu SMS, nič iné aby som za tým nehľadala a hlavne /toto sa mi mimoriadne páčilo 
/ aby som to ďalej nerozmazávala, aby sa to náhodou nedozvedel jej muž, ktorý je strašne žiarlivý. Rozlúčili sme sa vcelku kultivovane, Vzápätí som mobil zahodila a šla robiť poriadky do spálne s mojim mužom. Podotýkam, že mám podrobne naštudovanú knihu od doktora Šmolku, čiže teoreticky ovládam, ako by som sa v danej situácii mala správať. No pod vplyvom emócií šiel zdravý rozum stranou a knižka mi bola v tej chvíli nanič. Akurát som sa chvíľu kochala predstavou, ako ju otĺkam môjmu mužovi o hlavu 
Keď sa drahý prebral a ako tak pochopil, čo sa vlastne deje – pochopiteľne mi v prvom rade vynadal za to, že som mu vliezla do mobilu, čím som porušila jeho súkromie. Na čo som mu ja s patrične hysterickým tónom kontrovala, že on zase porušil moju dôveru, keď si tajne vyvolával a vypisoval s cudzou ženskou a ktoviečo ešte, takže čo je horšie há? /Ach jaj, doktor Šmolka by zaplakal / Keď sme sa obaja ako-tak upokojili, začal mi vysvetľovať, že s onou dámou nič nemá, že sú len dobrí kamaráti, ktorí si občas napíšu SMS alebo zavolajú, nič viac za tým nie je /kde som to už počula? /. Že to bolo čisto len o tých telefonátoch, že sa za celý čas vraj stretli len raz /aj by som verila, že to veľmi o stretnutiach nebolo – nekonali sa totiž žiadne podozrivé neprítomnosti, či neskoré príchody/. Že ja som niekedy príliš samotatná, tak mu lichotilo, keď dotyčná potrebovala jeho radu či pomoc, a vedela ho za to aj oceniť. /Zaujímalo by ma, či tak vie oceniť aj toho svojho žiarlivého muža, keď pre ňu niečo spraví 
/ V nasledujúcich týždňoch vládlo u nás ozbrojené prímerie. Musím povedať, že muž sa všemožne snažil dávať najavo, že ho to mrzí, hovoril mi, že ma má rád a nechcel by naše manželstvo pokaziť kvôli nejakému rozptýleniu, alebo oň nedajbože úplne prísť. No mne stále v hlave hlodali myšlienky: odkedy, prečo, ako, ako často, čo si volali, čo si písali? Chápete, že moja predstavivosť pracovala na plné obrátky. Čo sa prejavovalo mojou neustále blbou náladou, pichľavými poznámkami na jeho adresu a zamračenou tvárou – čím som reagovala na jeho pokusy priblížiť sa ku mne. No po pár týždňoch mi bolo jasné, že takto to ďalej nejde. Buď to muža prestane baviť a vzťah sa definitívne ešte viac pokazí, alebo sa ja z toho zcvoknem. Začala som hľadať cestu, ako z toho von. A tu mi v mysli zasvietila jedna veta, ktorú mu manžel povedal vtedy, keď sme sa o tom bavili: vraj som preňho príliš čitateľná, po tých rokoch už vopred vie, čo poviem, urobím, možno aj čo si myslím, vždy vie, kde som, s kým a kedy prídem. Inými slovami – nudná! To ma nas–lo! Tak som šla na to z tejto strany: v prvom rade som si /tentoraz už v súlade s radami doktora Šmolku/ zakázala dotyčnú dámu vôbec spomínať. Namiesto toho som sa sústredila na náš vzťah. Zrazu som presne videla chyby, ktoré som predtým robila – a začala som pracovať na ich odstránení. No zároveň som sa začala snažiť nebyť taká „predvídateľná“. Vždy som si položila otázku: čo by teraz asi odo mňa čakal? a pokiaľ to šlo, urobila som pravý opak. Čaká, že ma niečo rozčúli? Ostavam kľudná. Čaká, že príde z práce a nájde ma doma ako x-krát predtým? Možno aj niečo uvarené? Smola, práve dnes som sa zdržala v meste s kamoškou /možem si to dovoliť, deti už máme veľké / Bol zvyknutý, že som mu každý deň z práce zhruba v určitom čase zavolala? No teraz občas „zabudnem“ – a bavím sa na tom, ako mi on potom volá, čo sa deje? A prišlo aj na rady zo ženských časopisov – kozmetika, nový účes, pár nových handier, však prečo nie? Viem, možno si pomyslíte, že sú to blbosti, ale sama som bola prekvapená, ako na to môj muž reagoval, najprv zneistel, potom sa mu to začalo páčiť. On, ktorý si celé roky nevšimol, keď som si niečo kúpila alebo prišla od kaderníčky, teraz si všetko všimol a patrične ocenil. To ma tak nabudilo, že som zrazu začala realizovať veci, na ktoré som sa už odhodlávala dávno, no vyhovárala som sa na nedostatok času a čojaviem čo. Začala som chodiť na zumbu, prihlásila som sa do mestského speváckeho zboru a prijali ma! Takže teraz chodím jeden večer na zumbu, dva večery v týždni na spev a veľmi ma to baví. Napĺňa ma to takou pozitívnou energiou, že mám pocit, že aj keď som doma menej, stihnem toho viac – a čo nestihnem – neriešim, však všetci doma majú ruky a nohy, nejako si poradia. A že sa tie moje endorfíny prenášajú do vzťahov s mojimi najbližšími, asi ani nemusím písať. Drahý mi povedal, že sa mi vrátila tá iskra, pre ktorú sa kedysi do mňa zamiloval a ktorá sa rokmi niekam vytratila. Momentálne je situácia taká, že moje manželstvo je také, aké dávno nebolo, nechýbajú milé vety, malé pozornosti, rozhovory aj o inom, než len o deťoch a domácnosti. Proste všetko to, čo tam už dlho chýbalo. Dávam si pozor, aby môj muž úsmev, milé slovo, ocenenenie, či porozumenie nemusel hľadať kade-tade. 
Vlaste ani neviem, či je s onou dámou ešte v kontakte. Keď som sa naposledy pýtala, už dávnejšie, povedal, že nie, vraj to ona uťala hneď po tom mojom telefonáte /asi sa chudera fakt zľakla, že to budem riešiť cez toho jej žiarlivého muža 
/. Nie som naivná, moc tomu neverím, myslím že v nejakom konatakte ešte sú, no už asi zďaleka nie takom intenzívnom. Mužov mobil totiž už zase ostáva na svojom mieste. Vraj by ho to už ani nebavilo, mi povedal /pochopiteľne, lepšie sa mu flirtovalo, keď vedel, že manželka je bezpečne doma pri sporáku, teraz keď občas musí rozmýšľať, kde vlastne práve som, s kým a či náhodou ja práve niekde neflirtujem, tak to už nie je ono 
/ Po rokoch na mňa totiž začal aj žiarliť, hlavne mu leží v hlave ten môj zbor – polovicu z neho totiž tvoria muži Takže myslím, že zamestnávam jeho myseľ dostatočne na to, aby nemal kedy veľmi dumať nad inými…no a to je všetko. Uvidíme, ako sa to vyvinie ďalej, možno tu budem o pol roka písať uplakaný blog…ale snáď nie, dovoľujem si byť mierne optimistická. Rada na záver milé dámy – buďte pre svojich partnerov, „iskrivé“ nedajte sa prevalcovať všednosťou, rutinou a starosťami. Majte vždy na pamäti, že zatiaľ čo vy riešite nevysypané smeti, ponožky pri posteli a podobné blbosti, v blízkom či vzdialenom okolí sa vždy nájde dosť „utešiteliek“, ktoré možno nezvládajú svoje vlastné manželstvo, no o to ochotnejšie poskytnú útočisko a pochopenie Vášmu partnerovi pred tou Xantipou, čo má doma – teda pred Vami. Nedajme im šancu! Držím Vám palce a držte aj Vy mne 
+3
