Už dávno viem, že život nie je celkom spravodlivý a občas je nefér. Mám 2,5 ročnú dcéru a takmer rok pracujem. Snažím sa byť starostlivou matkou, milou manželkou, prínosným pracovníkom a nositeľom celkom fajn príjmu do domácnosti, príjemnou kolegyňou, zainteresovaným a nápomocným rodinným príslušníkom, dobrou kamarátkou, upraveným a normálne vyzerajúcim objektom, zábavnou spoločnosťou, pozitívnym radcom v krízových situáciách kohokoľvek… No najviac sa snažím, samozrejme, pri Elle, aby mala nielen starostlivú, ale aj citlivú, pozornú, veselú a kreatívnu mamu, ktorá sa s ňou hrá, vymýšľa nové veci a hry a ktorá najskôr veci vysvetlí a len nevyhnutne použije zvýšený hlas. Viac ako 2 roky som nebola mimo bez Elly, niekde s kamoškami alebo manželom na víkend. Keď som v októbri išla na babský víkend, tak nielenže som im doma nechýbala, ale keď som prišla, tak ma krpec ignoroval – potom sa to upravilo, rôzne striedalo – raz bol naj tata, potom mama, baba atď. Považujem to však za normálne a prirodzené. Teraz však si musím niekedy takmer získavať jej lásku, príde mi to nespravodlivé, venujem sa jej čo najviac aj za cenu, že si privstanem a upracem a navarím čím skôr, aby som potom rodinu neochudobňovala o spoločné chvíle. Po práci vždy niečo vymyslím, aby to nebolo len o telke alebo pasívnej prítomnosti pri Elle.
NEPREHLIADNITE: 15 ukradnutých minút
Fakt je, že som veľmi šťastná, že si Ella výborne rozumie s tatinom a babinou, ktorí sa jej úžasne venujú a majú na ňu o niečo viac času, lebo im to práca dovoľuje, ale nerozumiem jej odmietaniu mňa ako mamy. Keď dostala od babiny rodinku bábik – tato, mama, dcéra a syn, tak najskôr vyhodila syna a neskôr aj mamu, ale syna aspoň zobrala späť. Dokonca včera mamu zavrela do sušičky a nechala tak celý deň 🙂 No samozrejme, väčšinou sa na tom smejem alebo neriešim, pretože raz je tak raz inak a všetko ako prišlo, tak odíde, no sú dni, kedy mi to príde tak nejako viac ľúto a trochu sa potrebujem poľutovať, vyroniť pár sĺz, pustiť si nahlas hudbu v aute a napísať o tom pár riadkov, lebo verím, že keď to dám von, tak to nebudem v sebe živiť a zase začnem deň odznova a naplno. A verím aj v to, že život treba prežiť naplno so všetkými radosťami aj ľútosťami, lebo o tom to je a takto cítim, že žijem a žijem intenzívne 🙂
Tak a poďme do toho, opäť a zase, plná energie a schopnosti byť a riešiť neskutočne veľa rol a to s plným nasadením, optimistickým pohľadom a pritom som len jedna (ne)obyčajná baba ako kopa iných (ne)obyčajných mám.
0
