Ach, tie naše kruté
pohanské zvyky! Povzdychnú si všetky dievčatá a ženy na Veľkonočný pondelok. Keď niekomu v zahraničí líčim priebeh tohto dňa, len zdvíhajú prekvapením obočie a zaraďujú nás k neokrôchaným barbarom. Na moje šťastie, už pár rokov som nedostala poriadny výprask či studenú sprchu (dúfam, že to teraz nečíta môj manžel alebo bratia, aby mi to zajtra nezrátali:)). Ale jeden rok si pamätám až príliš dobre. A pamätá si ho aj celá naša rodina, lebo táto fotka sa ku mne dostala minulý rok ako spomienka na staré časy. To bolo vtedy, keď sme sa vybrali na Považie za rodinou počas Veľkonočných sviatkov.
Najskôr len zvuk husličiek a chlapský spev. Zvedavá som bola, že kto to tak pekne vyhráva. A navyše, nebolo sa čoho obávať, bola to predsa sesternicina partia, ktorá prišla vyšibať a vyoblievať JU. Ešte som sa tuším aj trochu škodoradostne na nej smiala, keď vyzliekala mokré šaty a ani v tých nových suchých dlho nezostala. Chyba! Títo mládenci to brali rad za radom, či známa, či neznáma. Nezabrala ani krásna fráza z podarenej pesničky od Horkýže-Slýže: „Sorry, ja tu len hosťujem.“ Ani len obuť som sa nestihla. Taký világoš a toľko sprchy som nedostala nikdy predtým ani potom. Dnes sa pri tej spomienke usmievam aj ja. Ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Chlapci zo súboru nemali zľutovania.
Milá sesternica Aďka, pozdrav folkloristov. Prajem ti veľa vody.:-) No nie sú tie naše slovenské zvyky ľúbezné?:-)
+1
