Už dávnejšie som sa utvrdila v tom, že z duše nenávidím spoznávanie. Celý proces keď ma niekto chce skúmať a keď ja skúmam toho druhého, ma unavuje. Predstieranie toho, že žijem zdravo i keď pred pol hodinu som spráskala celú čokoládu, ochotné vysvetľovanie ako rada behám, bez toho aby som povedala, že potrebujem infúziu neustále keď to robím, obťažovanie mojich príbuzných, pred rande, so striedaním outfitov a otázkou : A v tomto vyzerám dobre alebo super? A potom to rýchle oznámenie opačnému pohlaviu, že mne vôbec nezáleží, čo si oblečiem. Lebo ja si vždy oblečiem prvé čo uvidím.. Tiché prosby aby sme nešli autom. Lebo v aute sa na prvom stretnutí cítim ako v ponorke. Príliš blízko a príliš utápajúco 😀 Potom to neustále vysvetľovanie prečo chodím vždy po strane z ktorej výjdem a ak sa náhodou dám na inú stranu, tak som z toho neuveriteľne nervózna. A potom to, či je vhodné niekoho pobozkať alebo to absolútne vhodné nieje a vôbec analyzovanie, kedy to bude už vhodné a či náhodou to nemalo byť vhodné minule a dnes je to absolútne nevhodné. ACH!
Trochu som pred rokmi očakávala, že zamilovať sa je ľahké. Je to dokonca najľahšie zo všetkého, čo môže existovať. Lebo stretávať sa s niekým, pochopiť, že áno s týmto človekom to pôjde a potom to už len ladiť, predsa nemôže byť ťažké ! No a hlavne preto, že som predsa celkom milá a viem sa široko usmievať. Lebo viem rozprávať úplne vážne a viem pomaly artikulovať, keď rozprávam o vážnych veciach . A potom sa viem naladiť na vtipnú úroveň a viem sa smiať a nezakrývam si pri tom ústa, len tak sa smejem, nahlas a spontánne. A ten pohľad do očí ..pche taký priamy je ! Občas mám nervózne ruky,ale to doladím ! Lenže ..vo svojich 26 rokoch som však pochopila, že zamilovať sa do správneho človeka je ťažšie než tona železa.
Niekedy si myslím, že mám skvelé nápady. Napríklad, keď som raz na prvom rande povedala chlapovi, že : Ty máš tie najväčšie ruky aké som v živote videla, neustále som pozerala na jeho ruky, obzerala som si ich a premýšľala som, ako môže mať tak malý muž také ruky ako lopaty. On bol z toho nervózny, dokonca ho to urazilo. Ale viete, ja som za to naozaj nemohla, tie ruky mal jednoducho neprimerane veľké. Raz som jednému mužovi na diskotéke v hluku povedala, že : Takže ty si Lacko. , – povedala som to tesne po tom, čo mi povedal, že sa volá Laco. Teda on sa tak vôbec nevolal, ale zazdalo sa mi v tom hluku, že mi povedal, že sa tak volá. On na mňa zdesene pozrel a dodal : To som nečakal, že mi povieš už takto familiárne, že som macko ! Alebo keď som jednému mužovi, na večeri, veľmi inteligentne ako sofistikovaná mladá dáma, chcela povedať, že tá axiologička.. a namiesto toho som povedala, že tá axioloPička.. a pokračovala som ďalej, aby som bola predsa múdra..A on sa veľmi smial a smial..No a ja som na chvíľu chcela zastaviť čas a chcela som povedať, nechcem byť vtipná v tejto chvíli, nie v tejto ,keď mám byť múdra.
No, ale ! Pravda je, že mám pocit, že ak človek má niečo po 25, je sám. Je sám a má všetky predpoklady na to, aby sám nebol, okolie sa o neho začne trochu báť. Trochu sa bojí a praje Vám aby ste niekoho spoznali, kto u Vás vyvolá všetky pocity šťastia a vtipu a oživenia. Aby ste pri ňom trochu uleteli,ale pri tom ostali racionálni a sami sebou a čo ja viem, čo ešte všetko. Občas sa mi páči, koľko ľudí sa o mňa bojí a občas sa smejem s akými zvláštnymi typmi ľudí som sa už v živote stretávala. Ale dobre tak, veď o čom by som inak písala. 🙂
Pred pár dňami som sedela s babkou na terase, dali sme si kávu a keď som jej hovorila, že vieš babka to nie je také ľahké si nájsť niekoho, kto ťa príjme presne takú aká si, kto bude vedieť čo chce a teda bude chcieť mňa a bude ma chcieť presne takú , aká som, mi povedala :
– Ja už mám pre Teba fešáka. Tu pozri, Rudko jak stvorený pre Teba. On ťa príjme so všetkým.
( Rudko, 60 ročný slobodný mládenec, ktorý je hluchý. )
Doteraz neviem, čo mi tým chcela naznačiť..
Photo : devianart.com
