Ja a Betka sme kamarátky na život a na smrť. Alebo lepšie, na život a na smršť. Lebo keď niečo chytíme za pačesy, len tak to z rúk nepustíme. Naposledy sme sa (ne)chytili koláčov od babičky.
Veľká noc prišla v ozaj veľkom štýle. My sa na ňu nikdy netešíme. Nieto ešte tentokrát, keď vonku panovala pľuha a nečas. Duo ako stvorené na oddych a konzumovanie všetkého, čo domáci stôl ponúkol. Kým ja som v nedeľu plnila brucho lososom, údeným mäsom a zdravou zeleninou, Betka na svojom fronte dala prednosť vyprážaným rezňom a krkovičke. Masť jej tiekla po brade ešte aj vo chvíli, keď som jej otvorila dvere na svojom byte. My totiž máme jasnú taktiku. Najprv vyjesť stôl rodinný, potom poďho do batôžka naklásť všetky zvyšky (obvykle ich býva neúrekom) a doniesť ich na stôl spoločný, jeden rok ku mne, druhý k Betke. Veru, najsamväčší králi by nám mohli závidieť. Jediné, čo sme pošetrili, bol koláčik od babičky.
Po nedeli prišiel pondelok. Pred šibačmi sme doslova utekali. S nohami na pleciach pekne krásne po bratislavskej hrádzi. Síce nás cestou nastrašil drobný chlapček, čo mával korbáčom zo strany na stranu, zrejme ani sám nevedel prečo, ale rana sa nám neušla. Veď sa ani nemala prečo, my s Betkou sme absolútne slušáčky.
Utorok bol dňom zlomu. Potrebovala som si kúpiť plavky a tak sme s Betkou vyrazili na nákupy. Všetko by bolo úplne v poriadku, keby som kvôli tým nešťastným plavkám nemusela vliezť do kabínky s otrasne prísnym svetlom a hnusne pravdivým zrkadlom. „Ejhaaa, kdeže sa skryli tie včerajšie prebehané kilometre? A kdeže sú tie z minulého týždňa? A vlastne, kde je moje polročné potenie krvi pri ranných behoch? Betka mi to vysvetlila jasne. V prdeli. No hej. Na tú sa ešte celkom pozerať dá, ale čo ten zvyšok?
Koniec. Finito, End, Ende a basta. Ako sa len pomstiť za tento bezútešný stav? Kto je zaň vinný? My s Betkou určite nie. Vinníka treba vždy hľadať inde, to je naše pravidlo. A keďže nás nič lepšie nenapadlo, rozhodli sme sa pomstiť na babičkinom koláči. Rituálne sme si ho večer s pôžitkom nakrájali. Čestné slovo, najprv sme naň iba s odporom, hlúpo a slepo zízali a priznávali mu všetku vinu. Po 10tich minútach hnev pominul a premenil sa na túžbu. Silnú túžbu, dotknúť sa, vložiť do úst a vychutnať. Nie! Prsty preč!
Prešlo 5 minút a nám prišlo koláča ľúto. Predsa sa s ním babka narobila. Bola by ho škoda. Ľady pochybností prelomila Betka slovami: “ Koláč sme obvinili neprávom. Vinné je zrkadlo.“ Ale jasné, aj majster tesár sa utne! Mám Betku rada, lebo je lepšia ako Sherlock Holmes.
O ďalších 5 minút bol koláč zjedený a my sme dosahovali Everest blaha. Potom stačilo už len napísať vyhlásenie ( to robíme vždy, keď ide o závažné rozhodnutia), ktoré znie.
„Obviňuj iba to, čo sa nedá zjesť!“
+5
