Utvrdila som sa v tom, že ľudia večne niečo hľadajú. Dokonca aj vtedy keď to už našli. Večne túžia po nesplniteľnom a tak sa motajú v tom, čo majú, čo by chceli a čo nikdy mať nebudú. Ale veď dobre, takto to má ,možno byť. Asi by bola nuda, keby sme mali všetko, na čo by sme siahli. Schopnosť túžiť a priať si, by bola definitívne odkázaná na zánik. Tak si občas hovorím aké je to skvelé, že sme takí hľadači, ale len do chvíle kým nestretnem nájdených. Tých, ktorí sa pri bežnej konverzácií o počasí, práci a plánoch, niekde medzitým ,spýtajú : A čo frajer? Hmmmmmmmmmmm? To hm, natiahnu veľmi dlho, aby som im v tom momente vysypala ako je to s mojím súkromným životom. Tak sa usmejem, poviem, že je všetko oka, že žiadneho frajera nemám, že som vlastne úplne šťastná a spokojná, že všetko príde vo vhodný čas a nie je kam sa náhliť. Vysypem to veľmi rýchlo, už to mám nacvičené a hneď za tým dám nejakú otázku, aby sme odvrátili tému. Oni na mňa vždy pozerajú, trochu sklopia oči a všetci do jedného majú na tvári trochu ľútosti. Preto, že nikoho nemám, že to asi nie je úplne normálne nikoho nemať. A definitívne preto, že by bolo vhodné aby som niekoho mala.. Niekedy na konci rozhovoru povedia : Asi si náročná. Hovoria to trochu vážnym tónom, aby som sa mala čas nad tým zamyslieť, no a niekedy dodajú motivujúco : Ten pravý si ťa nájde. V tom momente ukončím vášnivú debatu, odchádzam a veľmi sa smejem koľkým ľuďom sa zdám ,vlastne, zúfalá 🙂
Ale aby som to dala na pravú mieru, niekedy dávnejšie. Už neviem v akom období to presne bolo, som sa pristihla pri tom, že veľmi chcem niekoho mať. Každý deň, nielen aby sa zdržal na chvíľu. Niekoho kto by ma pozoroval ako varím, niekoho s kým by som sa nahlas smiala a potichu rozprávala o dôležitých veciach. Niekoho koho by som obdivovala a pri tom tajne dúfala, že i on obdivuje mňa. Niekoho kto by mi povedal občas, že som krásna a ja by som tomu trochu aj uverila. Dokonca som to vedela aj hrdo vyhlasovať. Áno, hľadám niekoho a nehanbím sa za to !V tom období som stretávala rôznych mužov. Jana, ktorý na prvom, druhom, treťom a štvrtom rande hovoril o svojej bývalej frajerke. Jana, s ktorým by som definitívne nikdy nechodila. Tomáša, ktorý ma pri prvom stretnutí volal k nemu domov a nerozumel môjmu smejúcemu sa : ty si sa asi zbláznil. Ani s ním by som definitívne nechodila. A Joja, ktorý bol úplne fasa, až do chvíle kedy mi zabudol povedať, že má už 2 roky vzťah. Stretávala som sa s kým som chcela a vždy som verila, že z tých zvláštnych typov mužov sa vykľuje niekto potenciálny. Ale na ďalší deň a tie ďalšie, som len krútila hlavou a hovorila som si: Ježišmária Saša, kašli na to, kašli na to !
A potom prišiel jeden piatok. Bola som sama doma a pila som víno. Bola som sama so sebou a s Dankou, ktorá bola v inej krajine, ale na google chate so mnou. Napísala :
– Myslíš, že najhoršie na svete je, byť v piatok doma, piť víno doma a byť úplne sám?
Napísala som, že nie. Lebo som sa po dlhom čase cítila dobre. Sama so sebou. Nikoho som nehľadala, nič som nechcela, nič som nepotrebovala.
Občas sa sama seba pýtam, či je normálne, že som sama?Občas sa ľudia okolo mňa pýtajú, kde sa dá zohnať niekto normálni? Kto už nemusí nikomu nič dokazovať, nemusí sa na nič hrať a može byť sám sebou? Lebo už nemáme sedemnásť ani dvadsať, už dávno vieme, čo chceme a čo vôbec. Čo za to stojí a čo je na míľe ďaleko od toho, aby sme sa o to snažili. NIkdy neviem odpovedať, ale stále verím, že takých ľudí je veľa. Sú všade okolo a keď nastane čas, ktorý má nastať, tak sa objavia. Ako v lete búrka, ktorú nikto nečaká.
A potom potvrdzujúco tvrdím, že je to úplne normálne byť sama, ako byť vo vzťahu v ktorom by som bola podvádzaná. Je úplne normálne tešiť sa z každého dňa a neočakávať, iba jemne prizerať, či náhodou ešte nejde…Či ho už nepočuť.. 🙂
Ach! dakujem, hovoris mi z duse :)))