Čo ma naučil pobyt v Londýne…

Na cestu do Anglicka som sa vydala v roku 1999, keď sme na Slovensku ešte ani nesnívali, že budeme súčasťou Európskej únie a potrebovali sme víza takmer do každej západo-európskej krajiny. Myslím, že práve peripetie s vybavovaním víz mi už na začiatku Britániu sprotivili. Cestovala som vlakom do hlavného mesta, aby som sa už o 4.00 ráno postavila do radu pred Britským konzulátom. Keď si overovali všetky papiere a potvrdenia, vypytovali sa na to i hento, cítila som sa ako zločinec na výsluchu. Úradníčky boli priam hnusné (myslím Angličanky) a tlmočníčky (Slovenky) ešte protivnejšie, akoby vládli celému svetu a priľahlému vesmíru. Túlala som sa do druhej po starom meste, kým som sa mohla vrátiť späť na veľvyslanectvo, aby som sa dozvedela verdikt. Našťastie, keď som otvorila pas, víza sa tam leskli v plnej kráse.

Cesta autobusom do Londýna trvala strastiplných 32 hodín, v priebehu ktorých som asi 4-krát vybaľovala kufor pred colníkmi rôznych národností. Akoby to nestačilo, museli sme čakať 5 hodín na trajekt, pretože more bolo také rozbúrené, že všetky plavby zrušili. Z okienka autobusu som pozorovala scenériu a už vtedy som si uvedomila, že sa mi tam nepáči. Krajina bola akási nemastná – neslaná, akoby bez emócie a vyžarovania. Nuž, a ako som neskôr zistila, ľudia boli presne takí istí.

V Anglicku som sa (okrem poľštiny) naučila:

– že ľudia z krajín východného bloku sa hodia iba ak na umývanie riadu a utieranie soplíkov rozmaznaným deckám,

– že je úplne v pohode, prekročiť človeka na ulici, ale s ranenou kačkou je potrebné trepať sa 3 hodiny na veterinu a zaplatiť hriešnych 100 libier za liečbu (čo na tom, že pri vtedajšom kurze 73,- korún za libru je to plat oboch vašich rodičov dohromady)

– že aj banány a jablká majú dátum spotreby a potom ich treba vyhodiť,

– že je možné obuť si v januári lodičky a v júli obliecť kožuch, rovnako ako je možné skombinovať oblečenie najrôznejších farieb, materiálov, vzorov, prípadne natiahnuť na seba kúsky vo veľkosti 8 (36) aj keď bežne nosíte 14 (42),

– že je v pohode podávať rybu s hranolkami zabalenú v novinovom papieri,

– že obedovať sa dá aj v parku pod stromom, ktorý má vyše 100 rokov,

– že autobusy, metro a vlaky idú skutočne podľa cestovného poriadku,

– že reklamovať topánky môžete aj 10-krát a nikto na vás nezazerá,

– že ak vás ponúknu, netreba sa po slovensky „okúňať“, lebo zostanete hladní, smädní,

– že ak idete k niekomu grilovať, doneste si vlastné jedlo a pitie

– že chlieb môže byť drahší ako pár nových topánok,

– že je v pohode odísť od mesačného bábätka do práce len preto, aby ste skoro celý príjem dali pestúnke…

Na oplátku som zas ja naučila svojich domácich:

– že Slovensko neleží v Juhoslávii a že naše hlavné mesto nie je Praha,

– že tu máme práčky, mikrovlnky a internet,

– že zemiakový šalát sa dá pripraviť aj zo zemiakov určených na pyré,

– že pes má vedieť, kde je jeho miesto a keď mu ukážete, kto je pánom v dome, bude vás oddane poslúchať,

– že na prácu s PC netreba mať diplom….

Pobyt v Británii bol pre mňa neuveriteľnou skúsenosťou. Naučila som sa veľmi veľa hlavne sama o sebe. Možno sa tam ešte pôjdem pozrieť, ale určite sa nezdržím dlhšie ako týždeň.

+1

 Ak sa vám tento článok páčil, dajte hlas autorovi!