Skutočný príbeh Slovenky Marcely, ktorú zaslepila vášeň a zamilovanosť až tak, že skončila vo
väzení.
Kniha o tom, aká tenká je hranica medzi správnym a nesprávnym, aká krehká je sebaláska v porovnaní s túžbou po tom, aby sme boli milované mužom… Je o materinskej láske, o zlyhaní, o ľudskej zlobe a o tom, že za mrežami slovenských väzníc sedí mnoho osudov, ktoré sa do novín nedostanú a ktoré si tam,
v „chládku“ musia vytvoriť svoj vlastný svet…
/Úryvok z knihy/
Celý život ma bude prenasledovať ten zvuk. Ťažký, tupý, definitívny. Ako bodka na konci vety.
Ako bodka na konci spisu, v ktorom bol môj život na stovkách strán rozpísaný do tisíc podrobných faktov. Vecných, pragmatických, niekedy prekrútených. Ale to už je teraz jedno.
Dvere vo väzení búchajú tak, ako žiadne iné. V tom, ako ťažko zapadajú do pántov, sa skrýva všetka bolesť tých, ktorí nimi prejdú. Všetka beznádej, krivdy, aj vina, ktorú majú v každom póre a ktorá sa nedá umyť žiadnym mydlom. Ten zvuk ma pachuť moci, spravodlivosti, ktorá nie je vždy fér, je strašidelný, tak veľmi, že sa mi o ňom dodnes sníva. Nie často. Ale pravidelne.
Viac ako pol roka som sa pri tom zvuku zakaždým strhla. Inštinktívne som si siahla na hrdlo, naskočila mi husia koža a natlačili sa mi slzy do očí. Lebo ten zvuk, zvuk, ktorý nikde inde nie je možné počuť, mi pripomenul, kde som.
A za čo tam som…
„Nerevte mi tu, preboha,“ pozerala na mňa referentka. Trochu nervózne, trochu ľudsky, ale viac nervózne, ako ľudsky: „veď ste nedostali až tak veľa.“
Zavzlykala som.
„Sú tu ženy, čo dostanú aj dvanásť, aj pätnásť rokov. Nie ste hlúpa, zvládnete to.“
V priebehu troch hodín bola už neviem koľká v poradí, ktorá sa ma opýtala, či nemám so sebou drogy alebo zbraň alebo iné zakázané veci. Chvíľu som sledovala jej reakcie, chcela som jej vysvetliť, že som nikoho nezabila, že nie som zlý človek, nechcela som, aby si o mne myslela, že som zločinec. Ale jej pohľad bol prázdny. Bez emócie. Nezaujímala som ju.
Pokrútila som hlavou. Viac som nebola schopná. Hlavne, kto by si na nástup do väzenia so sebou zobral zbraň?
Cez zaslzené oči som ticho pozerala zamrežovanými oknami vonku, lebo niekde som čítala, že vo väzenských celách sú okná miniatúrne a ja som si chcela svet zapamätať.
„Vyzlečte sa,“ povedala sucho referentka v uniforme.
„Ako?“ zahabkala som.
„Vyzlečte sa, prezriem vás.“
„Akože úplne?“
„Dá sa vyzliecť aj inak, preboha?“
Moje telo si zhlboka vzdychlo, pomaly som zo seba dávala dole zvršky, a keď som ostala nahá, rutinnými hmatmi a pohybmi ma skontrolovala. Bola som vo väzení len pár hodín a už som vedela, kde všade si ženy, čo tam chodia pravidelne, schovávajú vecičky, čo chcú prepašovať. Nepýtajte sa ma, ako som sa pri tom cítila. Vtedy som sa ešte nevedela odosobniť. Vtedy som si nevedela povedať,
že to je ok, že je to len malý čriepok všetkého, čo sa mi v živote deje. Vtedy som bola schopná len plakať. Ticho, ale intenzívne.
„V poriadku,“ zamrmlala si viac pre seba ako pre mňa a niečo napísala do papierov.
„Oblečte sa a čakajte.“
„Dobre,“ smrkla som.
Hodina.
Druhá hodina.
Ja sama, v bielej miestnosti, ja sama a všetky moje myšlienky.
Prišla iná, menej robustná referentka, aj sa usmievala.
„Vyzlečte sa, prezriem vás,“ povedala trochu milšie ako tá pred ňou.
„Ale ja som…“
„Do naha, prosím.“
„Ale mňa už skontrolovala vaša kolegyňa,“ nevedela som si predstaviť, že ma znovu čaká to ponižujúce prehliadanie útrob.
Úsmev zmizol. Počastovala ma ostrým pohľadom a povedala niečo v zmysle, že teraz má službu ona.
Takže ma skontroluje ona. Bodka.
Slzy nabrali na intenzite, ako som si znovu dávala dole rifle, aj nohavičky, aj podprsenku, aj ponožky, prosto všetko.
„A neplačte. Nemáte až tak veľa a keď bude dobre, viete, že môžete ísť domov skôr,“ hlas jej zmäkol.
Prikývla som a rozplakala som sa ešte viac.
Urobila, čo mala, zapísala výsledky svojho prieskumu do papierov a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.
„Tak poďte, pôjdeme do skladu.“
„Do skladu?“ ako malé decko som rozprávala, fakt, že hej.
+1
