Grécky poklad. Životný príbeh jedného sna…
Špičkový autor životopisných románov Irving Stone prináša ďalšiu lahôdku. Grécky poklad je inšpiratívny príbeh objaviteľa Tróje i Mykén, a splnenia jedného ľudského sna.
Stone v ňom nesmierne pôsobivo zobrazil životné osudy geniálneho priekopníka modernej archeológie a jeho manželky.
Do príbehu vstupujeme v zrelom veku Heinricha – nestrácame čas popisovaním jeho predošlého života, pretože pre príbeh nie je až taký dôležitý. Sledujeme, ako Schliemann zanecháva svoje úspešné podnikateľské aktivity a smeruje ku Grécku, kde si túži splniť životný sen. Objaviť Homérovu Tróju.
Bol to sen od detstva, pretože už ako mladý chlapec podľahol čaru Iliady a Odysey. Uveril, že mýtická Trója nie je len výplodom básnikovej fantázie…
Heinrich Schliemann sa zoznamuje so svojou druhou manželkou Sofiou, ktorá sa mu stala oporou a aktívnou spolupracovníčkou. Aj preto grécky poklad…
Dokázal ju dokonale nadchnúť pre svoj sen.
Predstavitelia oficiálnej vedy Schliemannom opovrhovali, označovali ho za diletanta, no tento húževnatý amatérsky nadšenec napokon vtedajším vedeckým kapacitám dokázal, že mal vo svojich teóriách pravdu…
Grécky poklad je životný príbeh manželov Schliemannovcov vyrozprávaný aj z pohľadu Sofie, odvážnej, silnej ženy, v ktorej Heinrich našiel svoj „grécky poklad“. Je nádherným dôkazom nezlomnosti ľudského ducha.
Irving Stone opisuje Schliemanna ako geniálneho vedca, ktorý bol ohľaduplný voči svojím spolupracovníkom, no nesmierne zanietený až posadnutý svojím snom. Občas sa to prejavilo bezohľadnosťou voči ľuďom i vykopávkam.
Začítajte sa do knihy Grécky poklad:
KNIHA PRVÁ
„Musíme veriť!“
1
Pomáhala dievčatám z dediny ozdobiť k sviatku ikonu svätého Meletia a pripevňovala veniec uvitý z margarét, chryzantém a scíl na svätostánok v strede malého kostola, keď sa bez dychu prihnala mladšia sestra Marigo a zvolala:
„Sofia! Prišiel Američan. Tvoj nápadník, pán Schliemann!“
Ešte s rukou vo vzduchu sa prekvapene zmohla na zopár nejasne zašemotených slov:
„Už? Čakali sme ho až v sobotu.“
„Možno je to tak, ale sedí živý a zdravý v záhrade a popíja limonádu. Priviedol ho strýko Vimpos. Mama ti odkazuje, že sa máš poponáhľať.“
„Hneď prídem. Povedz mame, že sa najprv okúpem a preoblečiem.“
Marigo vybehla dvojitými drevenými dverami, ktoré už boli vyzdobené halúzkami myrty a paliem. Sofia odložila kvety na zem a postála chvíľu na malých, ručne tkaných, nových a pekných pokrovcoch s pestrofarebnými geometrickými vzormi, ktoré priniesli dievčence z domu, aby nimi v kostole nahradili zodraté a oveľa skromnejšie. Aj ostatné dievčence prestali pracovať a hľadeli na ňu s neskrývaným záujmom. Ešte pred rokom to boli jej prázdninové priateľky. Kamarátila sa s nimi v čase, keď sa jej rodina nasťahovala do Kolónu, dva kilometre od Atén, kde Engastromenosovci mali letný byt na chladnom predmestí, tienenom stromami. To však bolo ešte pred tým, ako sa jej otec finančne zruinoval. Teraz sa stal tento letný byt ich útočiskom. Sofia mohla ukončiť posledný ročník na drahej dievčenskej škole Arsakeion, najlepšej v Grécku, len vďaka veľkej obetavosti celej rodiny a vďaka pomoci už zadlženého strýka Vimposa.
„Herete,“ zašomrala priateľkám, keď sa pobrala k dverám. Vonku na Námestí sv. Meletia ešte vždy sedela suchá, príjemná horúčava neskorého letného dňa tak hmotne ako chlapi v obľúbenej kaviarni pod palmami a akáciami pri šálke tureckej kávy. Poháre s vodou s malými lyžičkami preloženými cez okraje sa trblietali v čistom vzduchu. Sofiin dom stál za rohom priečne oproti Kostolu sv. Meletia, ale namiesto toho, aby ako zvyčajne prešla najkratšou cestou cez rozpálenú dlažbu, kráčala pod stromami, stojacimi po oboch stranách námestia.
Neponáhľala sa uvítať chvíľu, ktorú jej pripravil osud; potrebovala trochu času, aby si oživila v pamäti všetko, čo sa stalo od toho marcového dňa takmer pred pol rokom, keď jej strýko, bratranec rodičov, skutočne začal to, čo sedemnásťročná Sofia Engastromenosová pokladala iba za romantický žart, ktorý sa však mal onedlho stať skutočnosťou.
Keď Teokletos Vimpos študoval roku 1856, teda pred trinástimi rokmi, teológiu na univerzite v Petrohrade, učil starogréčtinu istého Nemca, vtedy cárovho poddaného, ktorý priam dychtil po poznaní jazykov a bol schopný naučiť sa nový jazyk za niekoľko týždňov. Muž nemal vyššie vzdelanie, v skutočnosti za tridsaťštyri rokov svojho života zväčša obchodoval vo veľkom s indigom, olivovým olejom a čajom, a vďaka kvalite svojho tovaru a spokojnosti zákazníkov si nahromadil pekný majetok.
Dvadsaťštyriročný študent teológie a Heinrich Schliemann sa stali priateľmi. Heinrich Schliemann sa narodil na fare v Mecklenburgu, v Nemecku, 6. januára 1822. Pretože plynne hovoril po rusky, poslala ho jeho amsterdamská firma B. H. Schröder a spol., aby ju zastupoval v Petrohrade. Šéfovia s ním boli spokojní a povolili mu otvoriť si vlastný obchod; stal sa ruským občanom. Keď vrcholila zlatá horúčka, odišiel roku 1850 do Kalifornie, kde zbohatol druhý raz. O dva roky neskôr sa vrátil do Petrohradu, oženil sa, mal tri deti, a tretí raz zbohatol za krymskej vojny.
Manželstvo sa nevydarilo.
Na jar roku 1869 sa vysťahoval do New Yorku, dostal doklady o americkom štátnom občianstve, vystavené na meno Henry Schliemann, a odišiel do Indianapolisu vybaviť si rýchly rozvod.
Odtiaľto vypisoval listy svojmu starému priateľovi, teraz otcovi Teokletosovi Vimposovi do Atén. Prosil v nich Vimposa, aby mu našiel mladú grécku manželku. Otec Vimpos hneď navštívil svojho bratranca a sesternicu Viktóriu a Georgiosa Engastromenosovcov a naznačil im, že mu odporúčal ich dcéru Sofiu. Keď im vykresľoval osobnosť úspešného obchodníka Heinricha Schliemanna, rozpovedal im o svojich návštevách v Schliemannovom sklade na brehu rieky Nevy v Petrohrade.
„Niektorí pokladali jeho obchodné metódy za čudácke, lebo svojim zamestnancom zveroval len bežné úlohy. Každého zákazníka prijímal osobne, zistil si, čo potrebuje, a kontroloval zásielku, kým neopustila sklad. Za krymskej vojny mal monopol na obchod s indigom, ktoré ruská armáda nevyhnutne potrebovala.
Koncom roku tisícosemstošesťdesiattri, vo veku štyridsaťjeden rokov, už nemusel obchodovať. Povedal mi, že hoci si váži peniaze, sú preňho len prostriedkom na dosiahnutie cieľa: použiť ich na objavenie Homérovej Tróje.“
A teraz, dva mesiace po Sofiinej maturite na strednej škole, prišiel do Kolónu.
Milan Buno, literárny publicista
Ďalšie knižné tipy:
0
