Boli chvíle keď som veľa plakala. Preto lebo išlo o veľa. Žiadne pátosy o tom, že dobré príde vždy po tom, čo sa zlé prekoná, som nechcela počúvať. Ale pravda je, že navonok som bola silná a vyrovnaná. Ako superžena ! Zvykla som si nepripúšťať, že je zle – nedobre, keď už naozaj bolo. Tak ako pred rokmi, keď jediné čo z nášho domu bolo počuť, bolo len ticho. Nenávidela som ho, nenávidela som to ticho, do ktorého som mala každý deň po tom, čo sa to stalo, mala vkročiť. Nenávidela som ilúziu, že bude dobre. Nie hneď, ale postupne. Lenže človek sa naučí žiť, nechať plynúť a unášať tým, že je to vlastne jediné čo máme. My ľudia.
Ilúziu o živote, ktorý žijeme.
Keď mi pred mesiacmi Viera zavolala, aby som rýchlo prišla ku nej, tušila som, že ide o veľa. Lebo Viera nikdy nevolá, keď nie je príliš zle. A aj tak bolo. Sedela na podlahe v kuchyni, triasla sa . Viera chodila s Maťom, ktorý jej sem tam priložil. Nie iba trošku, ale veľmi. Ozývala sa málo. Viem, že to bolo preto, že sa hanbila ukazovať svoje modriny a hanbila sa priznať, že miluje muža, ktorý ju bije. Hanbila sa rozprávať s nami o ňom a vidieť pravdu pravdúcu. Vedela, že by sme ju odhovárali, nadávali, kričali na ňu, nech sa na to vykašle. Tušila aj to, že by to aj tak žiaden zmysel nemalo. Viera si myslela, že je to prejav lásky a večne mi hovorila, že on je vlastne dobrý chlap. Prišla som v ten večer ku nej, bola celá doránaná a ja som si v tej chvíli povedala : AKo môže veriť v jeho dobro? Ako mlôže žiť v ilúzií, že ju miluje keď celé mesto vedelo, že ju podvádza kade, tade.?
– Zvykla som si, – povedala mi neskôr.
– Žiť v ilúzií, veriť v jeho dobro. Lebo to bolelo menej ako realita.
Šialené? Trochu. Kedysi by som nad ňou krútila hlavou, v ten večer som jej nepovedala nič. Ani neviem čo som si vtedy myslela a asi to nebolo potrebné si niečo myslieť. Lebo koľko z nás už v živote malo ilúziu? O živote, ktorý žijeme? O ľuďoch, ktorých máme po boku? A koľko z nás prežilo isté situácie lepšie, keď nám ilúzie pomohli. Ja viem, že pravda je len jedna, že je dôležitá a je viac než čokoľvek iné. Za posledné roky som sa naučila, že je to jediné, čo máme, ale poviem Vám jedno. Keď mi pred rokmi zomrel otec, opýtala som sa kamaráta : Ako prežil smrť svojej frajerky. Sedeli sme vtedy na lavičke, ja som fajčila a plakala som. Pýtala som sa ho lebo som nevedela, čo príde. Čo bude po tom, keď si uvedomím, že je to naozaj?
On mi vtedy s plným vedomím povedal, že o pár rokov tu budeme sedieť a budeme si hovoriť, ako sme to prekonali. Bola to strašná blbosť, bola to tá najväčšia ilúzia akú mi kedy dal, ale vďaka nej som bola silnejšia.
V poslednej dobe som zistila, že ilúzie nie sú na škodu. Nie je na škodu niekomu povedať, že sa to prekoná i keď dávno vieme, že má ten človek pred sebou veľkú cestu. Nie je na škodu vidieť svet v krajších farbách, i keď naše kroky sú zaprášené a už vôbec nie je na škodu dať niekomu do života optimizmus. Aby ľudia ľahšie a oveľa naivnejšie prežili prekážky a problémy. Ale len do istej miery..
Viera mi dnes napísala, že mu dáva poslednú šancu. Tyranovi. Opýtala som sa jej, či je si istá. Napísala, že nie, ale cíti, že musí. A tak si tu žijeme. S dôverou, predstavami a silou, že veľa vecí zmeníme. A pravda? Tá príde vždy po tom, čo uveríme, že zmeny prídu len keď to sami budeme chcieť..
Photo : deviantart.com
