Kniha – nazvaná vo všetkých jazykoch podľa látky, na ktorú sa pôvodne písalo.
z gréčtiny biblos – lyko
z latinčiny liber – lyko
z nemčiny Buch – buk
slovanské kniga – drevo
Číňania už v prvom tisícročí p.n.l. písali na drevené dosky alebo na látku. Indovia zasa písali napríklad na palmové listy alebo na drevené a medené dosky, do ktorých vyrývali písmená ostrými predmetmi. Egypťania písali na papyrusové zvitky. Jedna strany papyrusu bola pripevnená o paličku, na ktorú sa potom navýjal (volumen = závitok). Gréci a Rimania neskôr začali tento spôsob využívať tiež.
V 7. storočí sa ale stal papyrus vzácnosťou a tak sa začal využívať vo väčšej miere pergamen. Na tento druh papiera sa písalo len z jednej strany a skladal sa do zošitov tak ako dnes.
Šírenie a rozmnožovanie kníh bolo vecou kláštorov. Predtým, ako bola vynájdená kníhtlač, mnísi prepisovali a iluminovali zväčša náboženské knihy a tak zakladali čitárne a knižnice.
Knihárstvo – je to umenie spojovať jednotlivé listy do celku a dávať ich do ochranných dosiek. Počiatky knihárstva možno zaradiť do stredoveku, kedy sa rozvíjalo spolu s pisárstvom v kláštoroch.
Pod obor knihárstvo nespadá len viazanie kníh, ale aj ozdobná práca na väzbe knihy, výroba krabíc, do ktorých sa knihy ukladali, výroba albumov. Začína rozkvitať remeselnícka práca.
Najjednoduchšou väzbou kníh je brošovanie. Papier sa poskladá podľa čísiel strán, jednoduchým stehom sa zošije a vloží sa do obálky.
Ďalšou väzbou je väzba polotuhá. Je ošetrená predsádkami, doskami z lepenky a pláteným chrbtom. Tuhá väzba je najzložitejšia. Listy sú šité na ráme, potom sa nalepí predná aj zadná doska a zarezne tak, aby malý kúsok vyčnieval cez listy. Chrbát a rohy sa potiahnu plátnom a doska obálkou alebo farebným papierom. Takto hotová kniha sa zalisuje a na dosku sa môže zlatým písmom napísať titul.
ďalším umením knihárstva je výzdoba knihy. Najčastejším spôsobom je zlatenie a kovanie. Titul na knihu sa buď vyrobí zo zlata alebo sa písmená vyrobia z kovu, ktorý sa potom prilepí na väzbu knihy. K výzdobe patrí aj oriezka. Môže byť striekaná, jednofarebná, mramorovaná alebo zlatá.
Strojová výroba je menej umelecká. Začala sa využívať spolu s rastúcim dopytom po knihách. Keďže ručná výroba bola zdĺhavá a náročná, hľadali sa iné spôsoby, ktoré by výrobu uľahčili a urýchlili.
Kníhtlačiarenstvo – umenie rozmnožovať spisy a knihy tlačením. Tiež sa nazýva chalkografia alebo typografia.
Najdôležitejšími časťami kníhtlačiarenstva je sadzba a tlačenie.
Sadzbou sa zaoberal sadzač, ktorý skladal písmená v slová, vety riadky a stránky. Písmená mal uložené v sadzačskej kase, rozdelené v priehradkách. Pracoval tak, aby na konci riadka nevznikla veľká medzera, to znamená, že po urobení jedného riadku musel medzery medzi slovami prispôsobovať tak, aby konečná úprava riadku bola rovnomerná. Sadzač mal dôležitú úlohu, pretože musí pracovať presne, aby bola kniha úhľadná a aby nevyzerali slová a riadky rozhádzane. Neskôr nahradili sádzačov stroje. Bolo to totiž oveľa rýchlejšie.
Druhou hlavnou časťou kníhtlačiarenstva je tlačenie. Robí sa buď ručne alebo rýchlotlačou. Je dôležité pri tejto časti dosiahnuť rovnomernosť pri tlačení. Tlačiari si pomáhali rôznymi osvedčenými trikmi, ako prilepovanie malých kúskov papiera alebo vytváranie dierok na lepšie rozloženie farby. ťažie ako tlačenie textov, bolo tlačenie ilustrácií. Tlačenie sa delí na jednofarebné a viacfarebné. pri viacfarebnom sa najčastejšie využívalo trojfarebné.
Kníhtlačiarenska farba alebo čerň sa skladá z fermeže a koptu. Takmer štyri storočia od vynájdenia kníhtlače si tlačiari vyrábali farbu sami. Varili ľanový olej až zhustol do fermeže, do ktorej potom prilievali koptu. Potom sa začali továrne zaoberať možnosťou veľkovýroby tlačiarenskej farby a mohli zásobovať kníhtlačiarne. Týmto krokom odbremenili tlačiarov, ktorí potom mohli čas strávený výrobou farby venovať samotnému tlačeniu kníh.
+71
