Priznávam, že som plytká tak, ako aj ostatní. Podlieham všeobecnej mienke. Držala som sa tej mienky, keď som dostala prvýkrát pozvanie na BALET a ja som odmietla, vravela som si: NUDA. Lebo ja chcem byť veľmi IN a vždy FUNNY. Na druhýkrát som sa už zúčastnila. A bol to hneď klasický Čajkovského balet Labutie jazero, s medzinárodným obsadením, na scéne Slovenského národného divadla v Bratislave. Uf, to bol zážitok.
Nejde o to, že dej baletu je o romantickej a nájdenej láske. Skôr som ostala v nemom úžase, lebo tri hodiny ubehli a ja som sa nevedela vynadívať. Lebo v doprovode s orchestrálnou hudbou sa po javisku sólisti aj ostatné labutienky vznášali ako list vo vetre. Lebo bez jediného slova ostali ich pohyby pochopené. Lebo mnohé národnosti si zasadli do publika, aby sklonili hlavy a zatlieskali tejto oslave krásna. Lebo malé baletky i staršie páry si zrazu uvedomili, aký význam vie dať práca s telom viacerých naraz hudbe. Lebo tie prejavy nehy, čistoty, vášne sú inšpiráciou v živote a potajme po nich nejeden zatúži. A presne pre tú túžbu tam každý bez dychu sedel a hľadel a chcel tancovať tiež.
Často sa zamýšľam nad tým, že SND je masovým divadlom bez špecifického ducha, zamerané na profit, že predstavenia, ktoré sa tam odohrávajú, vnímam ako každodennú rutinu. Ale pre tento kúsok mi jeho scéna pripadala zrazu malá, vyplnená, docenená. Ľudia sa prichystali, pricestovali z kútov nie len Slovenska, oblečení vo večerných róbach, pekne upravení. Balet dal divadlu svoju dekóru, svoju veľkosť. Stále ľudia vnímajú umenie ako výnimočnú, spoločenskú udalosť a ja som s týmto poznaním spokojne odišla domov.
+1
