Naša štvorročná princezná je pre mňa tým najlepším zrkadlom. Často mávam pocit, že nie len ja vychovávam ju, ale aj ona vychováva mňa. Dokáže veci pomenovať priamo, úprimne a bez prikrášľovania… tak, ako to dokážu len deti.
Keď som ju minulý piatok vyzdvihla zo škôlky, vyzerala veľmi nešťastne. Len čo sme vyšli na ulicu, hneď spustila: „Mami, ja neviem, čo mám teraz robiť! Povedala som pani učiteľke Ľubke, že je najlepšia učiteľka na svete, ale to vôbec nie je pravda, lebo najlepšia je Ivanka. Viem, že klamať sa nemá a teraz som z toho smutná!“
„Hmmmm, tak to je nepríjemné!“ prejavila som pochopenie.
„Keď ja som ju chcela len potešiť a preto som klamala,“ priznala sa previnilo. Chcela som, aby z toho celého PRE ŇU vyplynulo nejaké výchovné ponaučenie, a tak som jej začala vysvetľovať, že klamstvo je stále klamstvom, aj keď klameme s dobrým úmyslom.
„A ty si prečo potom povedala tete Zuzke, že jej ten nový účes pristane a tatovi si vravela, že sa nechala spotvoriť?!!!!“
A mám to! Nielen, že idem svojej dcére zlým príkladom, ešte mi aj hrozí trapas, že moja pravdovravná ratolesť pri najbližšej príležitosti všetko vyklopí dotyčnej tete Zuzke. Tým si môžem byť takmer na 100 % istá!
Nuž z toho celého PRE MŇA vyplývajú dve ponaučenia. Po prvé: nemám klamať a po druhé: musím si dávať lepší pozor, čo hovorím pred deťmi. Nie som v tom však sama. Pre názornosť len jeden príklad….
Vlečiem sa rozžeraveným mestom. Staršia dcéra sa trucovito vlečie z nohy na nohu – nové sandálky sú totálne okopané. Bábätko v kočíku mrnčí, lebo sa dožaduje mliečka. Som totálne spotená, fľakaté tričko sa na mňa lepí a vôbec mi nesedí, lebo mi po pôrode ešte stále ostalo „bruško“. Ráno sme sa ponáhľali, a tak som rada, že som sa stihla aspoň učesať (keď sa dajú vlasy v cope nazvať účesom). Na pančuchách, ktoré sú mi v tejto horúčave tak na dve veci, sa mi pustilo očko a obľúbené balerínky ma otlačili do krvi. Jediné, na čo myslím, je dostať sa konečne domov. Takmer si nevšimnem starú známu, ktorá ide oproti… ale keď ju prebehnem pohľadom, tak mi je ľúto, že som ju zbadala.
Vyzerá ako zo žurnálu: čerstvo umyté vyfúkané vlasy, dokonalý make-up, svieža a usmiata, akoby vyšla z klimatizovanej budovy…. a tie nehty!!!! Také som mala naposledy na vlastnej svadbe. Navyše, jej malá dcérka sa jej spôsobne drží, čisté krásne šatočky a učesaná, zatiaľ čo moja chytila druhý dych a šplhá sa na múrik, tričko od jahodového džúsu (dúfam, že to vyperiem!) a hrebeň už dlho nevidela (jedine ak v mojej ruke, keď ju s ním naháňam po celom dome)… Najradšej by som to vybavila len rýchlym „Ahoj. Ahoj.“ , ale známa sa nakloní nad kočík – ešte nevidela bábätko. Ďalej to poznáte: „….. jéééj, aká je už veľká… koľko to vlastne má?…. ako tie deti rastú…. celá mama (manžela nepozná)…“
Keď tu zrazu pretne vzduch veta: „Ako dobre vyzeráš!“
To akože JA????? Také do neba volajúce klamstvo! To vyzerám ako úplne zúfalá chudera, čo potrebuje súcit? Zmôžem sa len na zahabkanie: „Čo ja, TY vyzeráš úchvatne!“
Ruku na srdce, milé žienky, nerobíme to všetky? Neklameme, keď chceme niekoho potešiť? Ja odteraz nie, takže ak vás nabudúce pochválim, myslím to naozaj ÚPRIMNE !!!!
+1
