Môjho manžela som spoznala, keď som mala 25 rokov. Dovtedy som mala síce pár vzťahov, ale necítila som, že by boli osudové, trvácne, že by mali budúcnosť.
Spoznali sme sa na pokeci, napísal mi chalan v mojom veku, začali sme si písať, bol akurát v zahraničí. Prekvapil ma, keď prišiel o týždeň skôr domov, čakal ma pri vlaku s kyticou ľalií. Odvtedy sme boli skoro stále spolu. Ostal pracovať tu, začali sme snívať o našej budúcnosti. Veľmi som chcela bábätko, ale mala som zdravotné problémy, takže kým sme sa dopracovali k nášmu pokladu, prešla som niekoľko typov liečby na endometriózu. Injekcie, tabletky, hormóny, výkyvy nálad. Všetko to so mnou vydržal. Po pol ročnom snažení o bábätko ma požiadal o ruky, pekne romanticky, v hoteli Satel v Poprade na víkendovom pobyte pri romantickej večeri, prsteň mal v krabičke, ktorú sám vyrobil. Rozplakala som sa, ale povedala som áno. A o dva týždne som som na tehotenskom teste objavila dve čiaročky. Tak sa svadba posunula, rozhodli sme sa, že vzhľadom na rizikové tehotenstvo nebudeme riskovať a vezmem sa,až keď sa náš vytúžený poklad narodí. Najskôr bolo okolo toho frflanie, že však nech to zorganizujeme skôr, ale my sme sa nedali presvedčiť a ostali sme pri našom pôvodnom pláne, že sa vezmeme traja.
A brali sme sa traja 🙂
krásny príbeh a hlavne silno držím palce nech je taký krásny dlhé dlhé roky …. sú také viem to….