Kysuce – rodisko osobností
Kysuce – región rozprestierajúci sa na severe Slovenska má rozlohu 935 štvorcových kilometrov. Na tejto neveľkej ploche sa nachádzajú štyri mestá (Čadca, Kysucké Nové Mesto, Turzovka a Krásno nad Kysucou) a 33 obcí. Región známy svojimi horami a prírodou patrí pod Žilinský samosprávny kraj.
Život v tejto rázovitej oblasti nebol nikdy ľahký, práca bola namáhavá a prírodné podmienky nevytvárali veľký priestor na spoločenský život. Ľudia sa skôr venovali práci na poliach, ako štúdiu v školských laviciach. Avšak napriek týmto podmienkam, sa na Kysuciach narodilo veľa známych osobností.
Kysuce sú teda rodiskom a aj pôsobiskom osobností, ktoré sa zapísali do histórie Slovenska.
Pavol Hrtús Jurina
Písal sa rok 1919 1. október. V Turzovke – Klokočove sa práve v tento deň narodil manželom Jozefovi Hrtusovi a Barbore rodenej Pozlatkovej narodil prvý syn Pavol. A vtedy sa začali písať dejiny jurinológie.
Pavol hrtús Jurina patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej modernej literatúry. Aj keď nežil celý svoj život na slovenskej pôde, svoju vlasť miloval a nezabúdal na ňu. Svoju lásku vyjadroval vo svojich dielach, kysuckú pôdu ospevoval nielen v riadkoch, ale aj medzi nimi. Z každého jeho slova cítiť, že kysucká zem bola jeho rodnou a exil prinášal do jeho života iba clivosť za vlasťou. Jeho diela presvedčujú čitateľa o jeho duchovnej i spisovateľskej zrastenosti s týmto kusom zeme. Aj keď sa na Slovensko nevrátil, ostával stále hrdým Slovákom.
Základnú školu navštevoval v Klokočove, neskôr, v auguste 1931 odchádza do misijného domu Spoločnosti Božieho slova v Špišškom Štiavniku a začína študovať na gymnáziu v Nitre. Začína literárne tvoriť a svoje básne uverejňuje pod pseudonymom Paľo Jarin v časopisoch Svernosť a Rozvoj. Po ukončení štúdia maturitnou skúškou začína študovať na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, ktorú skončil doktorátom. Počas tohto štúdia sa venuje publicistike a próze.
Prvú knihu vydáva ako 24 ročný vo vydavateľstve Spolku svätého Vojtecha v Trbave. Kniha má názov Preťaté ohnivá a obsahuje novely Dezertér, Migos, papa hubu ham, Kožušťok, Strminy a Šum polí opustených. O rok na to nastupuje do tohto vydavateľstva ako kultúrny referent a redaktor. V roku 1945 dostáva príkaz narukovať a vykonáva základnú vojenskú službu, po ktorej sa opäť vracia do zamestnania v Spolku svätého Vojtecha. V roku 1947 vydáva v tomto vydavateľstve román Kamaň na kameni, obálku ilustroval Ladislav Záborský. O rok na to sa stáva vedúcim vydavateľského oddelenia Spolku svätého Vojtecha v Trnave. V máji 1948 emigroval do nemecka, do mesta Swabach, Amberg. Odtiaľ odchádza loďou do Austrálie. V tejto krajine prešiel mnohými zamestnaniami.
V roku 1955 sa oženil s Dáriou Šipišicovou, chorvátskom emigrantkou. Keď sa v krajine trošku zorientoval, začal v roku 1962 pôsobiť ako profesor latinčiny, literatúra a filozofie na austrálskych stredných školách, popri učteľovaní spolupracoval s časopisom austrálskych Slovákov Slovenský štít, ale aj s ďalšími slovenskými časopismi v USA, Kanade a Európe.
V roku 1964 vydáva v Melbourne prvú exilovú knihu Z reči do reči – O prvých Slovákoch v Austrálii. O 5 rokov vydáva knihu Dávno a potom, v ktorej ožívajú jeho milované rodné Kysuce. Neskôr mu vyšlo ešte niekoľko kníh – meditatívne prózy Daň z krvi, kniha noviel Jazva, kniha próz s kysuckou tematikou My vrchári, reflektívne prózy a eseje Šlapaje, na Slovensku mu vychádza dielo pod názvom Návrat na výšiny. Posledná kniha mu vychádza v Trnave, v Spolku svätého Vojtecha pod názvom Pred anjelským trúbením.
V posledný deň roka 1994, 31. decembra desať minút pred polnocou umiera v Melbourne v Austrálii, ďaleko od svojho rodného regiónu Kysuce.
Aj keď v emigrácii, Pavol Hrtus Jurina urobil pre svoje rodné Kysuce veľa, nezabudol na ne svoj literárny talent upriamil na tento malý kúsok zeme.
Prečo nezabudnúť? Život v exile nie je ľahký. Ani pre P.H. Jurinu nebol, zvlášť nie preto, že bol hrdý národovec. Preto aj v jeho dielach rezonovala téma rodného kraja. A to, že na svoj pôvod nezabudol ani v exile si zaslúži našu vďaku za jeho prácu.
