Zobudil ma známy zvuk. Ako každé letné ráno. Presne o šiestej. Zvuk rušňa rútiaceho sa po koľajniciach. Prehrmel okolo a zrazu je ticho. Nezabudol mi pripomenúť, že začína nový deň. Ten včerajší už skončil. Je po ňom. Vyparil sa rýchlo a takmer bez stopy. Ako tento rušeň…
Ubiehajúci vlak. Valí sa na mňa zo všetkých strán. Štefi, moja naj kamarátka. Vytiahla som ju včera po dlhom čase na večeru. Ako za starých dobrých čias, kým sme ešte obe nosili nálepku bezdetná a nezadaná.
-„Znie to blbo, ale ja s Tebou takto večer strácam čas… Chápeš? Potrebujem si nájsť chlapa. Potrebujem niekam vyraziť. Obetovať jeden večer je OK, len nie často. Tak chápeš?“
Chápeš je Štefine obľúbené slovo.
-„Nechápem“, podotkla som, pretože ešte stále naivne verím svojej pravde, že normálny chlap sa nedá cielene nájsť, on musí prísť sám, jednoducho sa objaviť.
-„Čo na tom nechápeš? Že mám po tridsiatke a žiadny chlap sa okolo mňa nemotá?“
-„A čo ten poisťovák? Veď sa celkom snažil.“
Štefi prekrútila očami.
-„Ten bol hrozný! Pán Dokonalý! A keď sme sa dohodli na prvej večeri, nechal ma zaplatiť. Síce iba moju časť, ale aj tak. Chápeš? Rozratúvali sme si to tam ako nejakí študenti, alebo kolegovia na obede… A potom mi poslal SMS-ku, že ďakuje za pekný večer. Definitívne sa u mňa odpísal!“
– „Dámy, vybrali ste si?“ Spýtal sa nás čašník nervózne už tretí raz v priebehu posledných desiatich minút.
– „Nie, ešte nie,“ zavrčala Štefi v plnom nasadení.
– „To nás nenechá si ani v kľude vybrať?“ Vyvalila na mňa svoje čokoládové oči a mne bolo hneď jasné, že má svoj deň. Ten zlý. Úplne zlý. A také bolo všetko, čo prišlo neskôr v ten večer v našom rozhovore do rany.
-„Kedy sa vidíme?“ Lúčili sme sa asi po troch hodinách, keď sa nám čašník zdvorilo, opäť už tretí raz, snažil naznačiť, že podnik sa zatvára.
-„Cez víkend?“ Navrhla som.
-„Nie, ja cez víkend môžem až o tri týždne. V sobotu idem za Zuzou. Pamätáš si ju? Taká moja kolegyňa. Hnedovlasá, stretli sme ju raz na Pohode. Má bábo, idem ich pozrieť, a povypytovať sa na neznámeho tatka, ktorého možno ani Zuza nepozná,“ uškrnula sa Štefi.
-„Myslíš tú Pohodu pred tromi rokmi?“ Smutno som sa zasmiala. Ako je to už dávno, čo som nebadane dala zbohom festivalom. „Zuza, áno, už si spomínam.“ Zúfalá tridsaťpäťka. Mala vtedy slabú chvíľku a vylíčila mi svoj nešťastný osud za pár minút. S hrôzou zistila, že jej ušiel vlak. Že jej život je nanič, nevyšiel jej podľa plánov. Už dávno mala mať na konte rodinu a aspoň jedno dieťa. Tak predsa ho tak svojsky ešte stihla, pomyslela som si s úsmevom.
-„Dobre urobila,“ skonštatovala Luciina svokra, keď nám padla Zuza do rany pri piatkovom obede. Dohadovali sme si ho s Luciou a prehadzovali dobré tri mesiace. Nakoniec to bol piatok, kedy sa ohlásila aj Luciina svokra. A tak sme obedovali s Luciou a jej malým postrachom Denisom a s jeho babičkou.
-„Aspoň nezostane tá Zuza sama. Čo by sama robila? Takto má aspoň to dieťa,“ babka sa lepšie usadila a pokračovala… „Betka, moja sestra. Celý život je sama. Kým žili naši,“ mávla rukou, „nepociťovala samotu. Keď sa pominuli, užívala si pár rokov voľnosti a starala sa len o seba. Vždy upravená, veci na poriadku… A teraz? Má šesťdesiatpäť. A každý deň väčšie a väčšie obavy. O budúcnosť, o seba, o to kto sa o ňu postará a ako vyžije z úbohého slovenského dôchodku. Jaj, veru, dievčence, dobre, že nie ste samé…“
S Luciou sme na seba sprisahanecky pozreli. Čas zmeniť tému. Vyriešil to postrach Denis. Šermoval príborom hore-dolu, vrtel sa na stoličke a v tej jeho rýchlosti potiahol obrus, na ktorom stál babkin pomarančový džús. Obsah pohára skončil na babkinej novej bielej sukni. Dokonale upravenej babke vbehla červeň do líc. Denis sa nepríčetne zabával.
S Luciou zažívam podobné scény pravidelne. Už sme sa poučili, že Denis dokáže zmeniť idylku na katastrofu.
-„Denis, to bolo škaredé. Obrus sa nesmie ťahať! No, no, no!“ pohrozila Lucia svojej ratolesti. „A príbor nie je na hranie,“ vyslovila a už-už ťahala z rúk svojho potomka vidličku a lyžičku. Škodoradostný smiech vzápätí vystriedal srdcervúci nárek. Oči všetkých prítomných nás už stihli zaregistrovať. Lucia hodila do seba ešte dva hlty, kým sa nám pripravoval účet, zaplatili sme a zdrhli odtiaľ v nádeji, že zmena prostredia prospeje aj Denisovi. Mimochodom, dieťaťu, ktoré je medzi nami len vďaka vedeckému pokroku…
Ubiehajúci vlak. Taký je život ženy po tridsiatke. Ženy, ktorá chce byť v budúcnosti matkou. Tik-tak, tik-tak, tiky-taky, tiky-tak. Tie, ktoré plánovali priviesť na svet dieťa, si definitívne uvedomujú, že je čas. Najlepšie čím skôr, nech nie je neskoro…
Všetko počká. Ale dieťa nie. Lepšie povedané, biologické pochody v žene nepočkajú. Nie je sranda rodiť prvý raz v štyridsiatke a možnosť reprodukcie je predsa len časovo ohraničená.
A začne veľký projekt. Hľadanie vhodného génofondu. Ale čo ak žiadny nie je po ruke? Projekt dieťa zlyháva. Ešte zostáva kopec času.
Tridsaťtri. Stále bezdetná. No a? Veď je to dnes in.
Tridsaťpäť. Stále nič. Ani partner, nieto ešte dieťa. Panika a obrovské sklamanie. Ešte stále nádej…
Tridsaťsedem. Zmierenie s tým, že sa začína rúcať možno najväčší životný plán?
Veď život tridsať hore, živený vidinou rodina-dieťa mal byť odteraz až do neurčita venovaný jasnému cieľu: dieťa, rodina.
Zalievam ranný čaj a rozmýšľam, po čom túžia ženy, ktoré sa nachádzajú v podobnej situácii. Aké to je, spriateliť sa s myšlienkou zlyhania celoživotného plánu. Život neplynie podľa našich túžob. Vždy sa dajú nájsť alternatívy… Ak túži žena po dieťati a žiadny záložný plán nepomáha? Zmení celý nadchádzajúci život. Zrazu ho treba žiť taký, aký nemal byť. Nie chvíľu, ale po celý zvyšok pobytu na zemi…
Okolo mňa sa motá x mám tridsať plus a y ich detí. Ich množstvo stále pribúda. A množstvo nesplnených snov o dieťatku takisto.
Hrozný vek pre bezdetnú ženu. Chceme, lebo musíme, lebo je tu posledná šanca. Posledné vhodné desaťročie? Ženský vlak sa po tridsiatke rozbieha prirýchlo. A my ženy chceme do neho za každú cenu nastúpiť… Máme na to svoje racionálne dôvody.
