23.9. – 29.9. je medzinárodný týždeň Nepočujúcich. Nikdy som si nemyslela, že aj ja sa budem pohybovať v tejto komunite a budem sa od nich učiť veľa nových vecí.
Kedysi, ešte dávno predtým ako som vôbec bola tehotná chodieval k nám do práce jeden chlapec… tento chlapec bol Nepočujúci… a ja som si až po veľmi dlhom čase uvedomila, že my sme si ho s kolegami posúvali ako ping – pongovú loptičku pravdepodne len preto lebo sa nám zdalo že nám nerozumie. Keďže sme vedeli, že nepočuje mali sme pocit, že musíme kričať. A tak sme kričali, no nepomáhalo, chlapec počuť nezačal, iba na nás pozeral či sme úplne normálni… nakoniec to vždy skončilo tak, že sme si „dopisovali“. V podstate by to nebol až taký veľký problém, ale dnes by som to riešila ináč. Mala by som väčšiu snahu s ním komunikovať hovorenou rečou a pomocou gestikulácie. Prečo?
Ako som už spomínala v mojich predchádzajucich článkoch, moja dcéra je sluchovo postihnutá. Áno dalo mi to veľa bezsenných nocí ale zároveň mi to dalo aj príležitosť naučiť sa komunikovať a aspoň trošku chápať komunitu Nepočujúcich. Ako? Prvý krát keď sme prišli do škôlky pre sluchovo postihnuté deti a ja som sa začala rozprávať s nepočujúcou učiteľkou mala som strach. Strach z toho, že nie ona nebude rozumieť mne ale, že ja nebudem rozumieť jej… Že ja sa dostanem do pozície v akej bol chlapec, ktorý chodil k nám do práce, že možno časom nebudem rozumieť ani vlastnej dcére. Áno hovorená reč nepočujúcich je iná ako reč počujúcich počuť že táto reč nieje úplne prirodzená, ale to neznamená, že sa máme zľaknúť a utiecť, nekomunikovať… Stačí lepšie počúvať, sledovať mimiku tváre, gestá… je to celkom jednoduché. A nebáť sa rozprávať s nimi tiež. Veľa krát sa mi stalo, že počujúce mamičky malých nepočujúcich detí mi povedali: Ja im nerozumiem, oni ma neberú medzi seba. Nie… to nie nepočujúci nás neberú medzi seba, to my počujúci máme predsudky… a keď nerozumieme máme veľmi malú snahu chcieť porozumieť. Predsa sa dá rozhovor prerušiť a povedať: prepáč nerozumiem ti dobre. Veď keď sa predsa rozprávaju dvaja počujúci nemajú s týmto problém. Keď som začala s Kristínkou chodiť medzi Nepočujúcich do klubu chcela som sa predstaviť jednej teraz už mojej kamarátke. Neviem možno som zle rozprávala ale najprv mi nerozumela. Tak som jej to chcela napísať na papier. Povedala mi: Nie povedz to pomaly a artikuluj. A nakoniec porozumela a hneď mi aj ukazala posunok k môjmu menu. Ako ja hovorím, všetko je to o tom, či ľudia rozumieť chcú.
Možno ste už stretli malé nepočujúce detičky. Či už na ihrisku, v obchode, v detskom kútiku. Možno ste si do tej chvíle mysleli, že tieto deti sú tiché a pekne spolu posunkujú, no zistili ste, že je to dosť veľký hluk… Tieto detičky sami seba väčšinou nepočujú a keď už áno tak sú z toho nesmierne šťastné a chcú si to užiť preto robia hluk. Nieje to o tom že by boli zlé alebo neposlušné, prejavujú sa takýmto spôsobom tak ako si počujúce deti spievajú, či recitujú básničky. Ak vám však tento hluk veľmi prekáža, stačí si priložiť prst na ústa a dieťa pochopí, že je hlučné 🙂 Niektoré posunky sú celkom jednoduché však?
Takže ako vlastne komunikovať s Nepočujúcimi?
Ak neviete posunkový jazyk stačí rozprávať nahlas – nie kričať
Rozprávať pomaly a jasne artikulovať – prehnaná artikulácia je však zbytočná a pôsobí zvláštne, niekedy až smiešne
Udržujte očný kontakt – možno sa Vám bude zdať že na Vás až moc „čumia“ ale oni proste musia aby vedeli odčítať z pier – človek si na to časom zvykne
Používajte mimiku tváre a gestá
A hlavne sa nebojte, novej situácie, novej výzvy a možno z toho nakoniec budú aj nové priateľstvá tak ako to bolo aj u mňa…
+14
mozme sa rozpravat s pocujucmi ,, som nepocujuci muz