Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, vládnu na našej planéte rôzne formy útlaku. Existuje napríklad skupina ľudí, ktorí tvrdia, že najväčším svetovým utláčateľom sú USA. Tie vraj majú prsty vo všetkých ozbrojených konfliktoch po celom svete za posledných 60 rokov. Hovorí sa, že USA sú svetovým hegemónom, ktorý sa snaží dostať všetky národy do svojho područia, aby ich mohol ovládať a profitovať z nich.
Malé národy majú iba dve voľby. Buď sa stanú vazalmi dobrovoľne, a to prostredníctvom USA financovaných a riadených, akože demokratických revolúcií, alebo nedobrovoľne, a to prostredníctvom priamej vojenskej intervencie.
Odolať môžu iba silné národy, ktoré sa na jednej strane dokážu vyhnúť vlastnej vnútornej destabilizácii, riadenej prostredníctvom veľvyslanectiev USA v daných štátoch, prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií a podobne. Na druhej strane sú to národy, ktorých vojenský potenciál nedovolí USA a ich západným spojencom šíriť ich typ demokracie prostredníctvom bombardovania a vojenskej sily.
Okrem toho ale existuje iná skupina ľudí, ktorá považuje za potencionálneho svetového hegemóna Rusko. Rusko, kde podľa ich názorov v súčasnosti vládne diktatúra a nesloboda.
Ďalším veľkým svetovým hráčom je Čína. Čína patrí k jedným z notoricky najznámejších potlačovateľov ľudských práv, čo však USA, Európskej únii, ani Rusku nebráni v čulej hospodárskej a obchodnej spolupráci.
Všade, kde sa len pozrieme je teda vidieť útlak, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv. Milióny ľudí žijú pod stálym ekonomickým tlakom, bohatí čoraz viacej utláčajú – chudobných, aby sa na ich úkor stali ešte bohatšími. Stále viac sa stupňujú požiadavky a zvýšené nároky na zamestnancov, oficiálne nazývané racionalizáciou.
Na človeka dneška teda zo všetkých strán dolieha útlak. Veľkou otázkou však zostáva, kto za to môže? USA? Rusko? Kapitalizmus? Kríza? Zbohatlíci a finančné skupiny? Kto z nich je skutočným pôvodcom útlaku súčasného človeka? Kto nesie hlavnú vinu?
Pravda zvyčajne bolí! Pravda býva totiž trpká. No a touto pravdou je skutočnosť, že nikto a nič z toho, čo bolo menované nie je hlavnou príčinou nášho útlaku. Nie je to ani USA, ani Rusko, ani kapitalizmus, ani kríza, ani zbohatlíci, ani finančné skupiny. Tým nemá byť povedané, že prostredníctvom nich na nás nedolieha útlak, ale oni nie sú hlavnou príčinou. Oni sú len dôsledkom! Dôsledkom príčiny, ktorá tkvie hlboko v ľuďoch samotných! Dôsledkom príčiny, ktorá splodila týchto strojcov útlaku.
Podstata totiž spočíva v tom, že jediné, čo môže človeku zaručiť skutočnú slobodu je sloboda ducha! Sloboda jeho ducha, usilujúceho sa nahor! Nahor, smerom k výšinám! Smerom k Bohu!
Skutočne slobodný je teda len človek, ktorý usiluje k Bohu a snaží sa o život podľa tých najvyšších duchovných ideálov, ktorými sú česť, dobro a spravodlivosť. Skutočne slobodným je len človek, ktorý usiluje k Bohu prostredníctvom života podľa jeho Vôle a jeho Zákonov.
Kto takto nejedná, stráca slobodu! Stáva sa z vlastnej vôle neslobodným! Zneslobodzuje totiž svojho ducha, ktorý v ňom túži po Svetle. A táto jeho vlastná vnútorná nesloboda, toto jeho vlastné spútanie ducha v jeho rozlete je onou nepoznanou, pravou príčinou jeho vonkajšej neslobody. Lebo na základe tejto vnútornej neslobody sa postupne formujú vonkajšie a viditeľné dôsledky, ktoré prostredníctvom útlaku zneslobodzujú ľudí navonok.
Z vnútornej neslobody človeka, z vnútornej neslobody jeho ducha, ktorému je trvalo bránené v jeho prirodzenom pohybe smerom nahor, práve z takejto dobrovoľnej vnútornej neslobody vyrastá košatý strom veľkého množstva vonkajších neslobôd, ktoré ľudí gniavia.
Medzi obľúbenú argumentácia materialistov a ateistov patrí tvrdenie, že oni sa predsa tiež snažia o dobro, spravodlivosť a čestnosť bez toho, že by k tomu potrebovali Boha.
Ak je pravdou, čo o sebe tvrdia, môžu byť považovaní za dobrých ľudí, avšak žiaľ, už nie za ľudí duchovne slobodných. Nie sú duchovne slobodnými, pretože ich duch je utlačovaný a potlačovaný nesprávnym nazeraním na realitu. Ich rozum, reprezentovaný ateistickým a materialistickým názorom na život totiž potlačuje ich ducha a zamedzuje mu voľný, slobodný vzlet smerom k výšinám. Smerom k Bohu. A práve v tejto rozumom spôsobenej neschopnosti napĺňať potreby vlastného ducha sa skrýva jeho útlak a zneslobodenie.
Áno, človek môže byť utlačovaný najrozličnejšími spôsobmi. Najrozličnejšími spôsobmi môže činiť neslobodným svojho vlastného ducha. Môže tak činiť svojim materializmom a ateizmom. Môže tak činiť tvrdošijným zotrvávaním vo svojich chybách a nedostatkoch. Môže tak činiť upnutím sa na nesprávne postoje a názory. Môže tak činiť svojou nečestnosťou, nespravodlivosťou a zlom. Môže tak činiť svojim upnutím sa na dogmy a scestné duchovné učenia.
Týmito a mnohými inými podobnými vecami sa človek sám vnútorne zneslobodzuje, pretože nimi zamedzuje rozletu svojho ducha, túžiaceho po výšinách, po dobre a ušľachtilosti.
A tento vnútorný útlak, v ktorom dobrovoľne žije väčšina ľudí dáva rozhodujúci podnet k postupnému formovaniu sa, a nakoniec i sformovaniu sa útlaku vonkajšieho. A tak, v logickom chode diania sa nakoniec to vnútorné zhmotní navonok. Vnútorný útlak ducha sa premietne do útlaku vonkajšieho.
Avšak to vonkajšie, čo nás tiesni nie je príčinou! Je len nevyhnutným dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je naše dobrovoľné spútanie ducha.
Dovtedy, kým sa človek nestane duchovne slobodným a nezačne smerovať k Bohu, k naplňovaniu jeho Vôle a jeho Zákonov, teda tam, kam v ňom túži kráčať jeho duch, dovtedy ho budú utláčať všetci vonkajší utláčatelia, pretože on sám trestuhodne utláča vlastného ducha.
Bolo totiž napísane: „Oko za oko, zub za zub!“
Tieto slová nehovoria o ničom inom, ako o spravodlivom Zákone spätného účinku, ktorý v praxi znamená, že za zlo sa nám nevyhnutne navráti zlo, za nečestnosť budeme sami postihnutí nečestnosťou, za nespravodlivosť sa aj nám dostane nespravodlivosti a za útlak útlaku! To, čo človek prechováva v skrytosti svojho vnútra, to, aký vnútorne naozaj je, to ho bude napokon biť navonok! Taká je Spravodlivosť Najvyššieho, ale zároveň aj jeho Láska. Láska, spočívajúca v tom, že pod bolestnými údermi zvonka má človek spoznať, aký v skutočnosti vnútorne je. Má spoznať, aké omyly a chyby skrýva vo svojom vnútri. Vonkajšie údery osudu mu to často napomáhajú rozpoznávať až príliš rukolapným spôsobom.
Ak teda trpíme útlakom, najmenšiu mieru viny za to nesú jeho strojcovia a uskutočňovatelia, pretože najväčšiu mieru viny za to nesieme my samotní! Lebo útlakom vlastného ducha sme si zasiali a živíme útlak vonkajší, ktorý nás tiesni a nedopraje nám voľne dýchať.
Zbaviť sa ho môžeme len vtedy, ak sa zbavíme jeho vnútornej príčiny. Ak sa ale vnútornej príčiny nezbavíme, môžem donekonečna bojovať proti všetkým našim utláčateľom a nič na tom nikdy nezmeníme. To, čo zmeníme budú vždy len vonkajšie formy. Ak totiž odstránime jedných, na ich miesto prídu druhí. Ak zmeníme jeden systém, upadneme do útlaku systému druhého, pretože my sami sme sa vnútorne vôbec nezmenili. A preto sa nám v zmysle Zákona: „oko za oko, zub za zub“ bude za našu vnútornú neslobodu dostávať neslobody vonkajšej.
Bolo by však veľkým omylom vidieť v našich utláčateľoch akýchsi uskutočňovateľov Vôle Najvyššieho. Tak to nie je! Utlačovanie iných je zločinom, na ktorý sa je treba pozerať v zmysle Ježišových slov, určených Judášovi: Syn Boží síce kráča cestou, ktorou ísť musí, ale beda každému, kto ho zrádza. Veru hovorím vám, bolo by pre neho bývalo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil.
Ak prispôsobíme tieto slová našej téme, budú znieť asi takto: Vonkajší útlak je nevyhnutným dôsledkom útlaku vnútorného, ktorým si ľudia samotní spútavajú a zneslobodzujú vlastného ducha. Beda však všetkým utláčateľom, pretože dôsledky ich zvráteného konania, ktoré im raz Božia Spravodlivosť vrhne do tváre, budú musieť byť pre nich zničujúce.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
0
