V poslednej dobe stretávam čoraz viac ľudí, ktorí behajú … nie o život, ale skôr pre život ;o)
Teraz k nim patrím už aj ja, ale nebolo to vždy tak.
Bola som veľkým odporcom behu. Náš mladý telocvikár na strednej mňa a moje dve kamarátky volal Tri grácie , keďze sme sa po odbehnutí pár desiatok metrov do konca už len promenádovali po trati. Ak by ste mi spomenuli beh pred pár rokmi, striaslo by ma pri predstave, že budem pol hodiny udychčaná a upotená trýzniť svoje telo.
Zmena nastala pred dvoma rokmi. Bola som na materskej a priznávam sa, vinná v plnom rozsahu, že mojím prvotným impluzom bolo zbaviť sa pár tehotenských kíl, ktoré sa ma aj napriek všelijakým snahám (brušné tance, Zumba, zdravá strava) držali ako kliešť.
Tak som sa jedného aprílového dňa rozbehla.
Prekvapilo ma, že to nie je až taká hrôza ( 2 roky kočíkovania pomohli) a „odbehla“ som 2,5 kilometra. Tie úvodzovky preto, lebo asi polovicu z toho som prechodila. Mala som teda fajn pocit, no na druhý deň to bol masaker. Bolel ma celý človek. Keď som sa však už raz rozhodla (odhodlávala som sa od Vianoc) vybehla som aj na další deň, jeden deň si dala pohov, a ďalšie 2 dni opäť makala.
Po prvom týždni u mňa nastala kríza, bola som unavená, ubolená a rozmýšľala som si, či ten voľný čas nevyužiť nejako inak. Analyzovala som to v hlave, hľadala dôvody prečo pokračovať, až som sa dopracovala k nasledujúcemu „zoznamu“ dôvodov, prečo sa nevzdať.
Som mamou a chcem byť pre svoje dieťa vzorom. Akým vzorom by som bala, key som sa tak ľahko vzdala?
Som mamou a chcem ňou byť o ďalších 30, 40 a ak sa podarí aj o 50 rokov. Aby sa mi to splnilo, potrebujem byť zdravá. Nemyslím si, že beh mi to na 100 % zaručí, ale verím, že mi poskytne šancu.
Som mamou a chcem vedieť svoje dieťa ochrániť . Potrebujem byť schopná, vziať svoje dieťa do náručia a utekať o život, ak to bude nevyhnutné. Viem, tento dôvod možno vyznieva „!ittle paranoid“. Čo už so mnou, keď to mám v hlave tak trochu divne poukladané a zažila som v živote všeličo.
Po pár odbehnutých kilometroch som objavila kúzlo behu, ten nádherný pocit slobody. Je totálna pravda, že vám pomôže upratať si myšlienky, vyčistit hlavu.
Pol roka som pár krát do týždňa zabehla 3, 5 km. Nastúpila som späť do práce, prišla zima, drobec začal chodiť do škôlky, takže bol každú chviľku chorý a samozrejme aj ja s ním. V jari pred rokom mi naviac zistili všelijaké alergie, ortopéd neodporúčal beh kvôli plochým nohám, ale neodradilo ma ani to.
Stopla ma až mononukleóza minulú jeseň. Asi trošku aj vďaka nej a ostatným okolnostiam v mojom živote, sa mi však podarilo počas zimy zhodiť ďalšie kilá. V zime som fičala na Body worku a keď som sa v jeden aprílovy deň tohto roku rozbehla, prekvapila som samu seba. Podarilo sa mi zabehnúť zhruba 7km a každým dňom sa mi zlepšoval čas. Napriek tomu som neverila, že prekonám hranicu 10km.
Beh vám však posilní dôveru vo vlastné schopnosti, dodá odhodlanie k činom o akých len snívate.
Posledných pár dní sa mi naozaj podarilo prekonať nedôveru vo vlastné sily a odbehla po prvýkrát 8km, ďalší deň 8,5 km a mala som pocit, že to je moje súčasné maximum. Točila sa mi hlava, pichalo ma v hrudi. Problémom bolo asi moje nesprávne dýchanie (stále som bežec- amatér)
Šla som aj ďalší deň a hoci som sa nesnažila behať rýchlejšie, nejakým zázrakom som zrazu na okruhu predbiehala spolubežkyne (spolubežcov nie, predsa len chlapi sú chlapi ;o))) ). Práve tam prebiehal tréning budúcich maratóncov, tak som sa trénera opýtala na to ako spávne dýchať. Usmial sa a povedal, že je to jednoduché, treba proste len dýchať, striedať nádych a výdych. Neviem ako sa mi to podarilo, ale dostala som sa do tempa, o akom som doteraz iba čítala ( má sa behať v takom tempe, aby ste nemali popri behu problém rozprávať – ťiež sa vám to zdá nereálne bežať a rozprávať, však? ;o) ) a prvýkrat som prekonala magickú hranicu 10 km.
Včera som to skúsila opäť a odbehla som 14 km. Dnes som 2 razy obehla rodné mestečko. Bežala som popri mojej základnej, strednej škole, dome najlepšej kamarátky, a popri ďalších miestach, ktoré vo mne vyvolávali krásne spomienky. A keď som si potom vyrátala vzdialenosť, výsledok 17 km ma viac než potešil :o)
Ten pocit prekonať svoje limity je ohromujúci.
Nebudem vás prehovárať, aby ste zdvihli zadok a rozbehli sa.
Je však isté, že športovať treba, nie nadarmo sa vraví, v zdravom tele zdravý duch.
O to ide mne, o toho zdravého ducha. O pocit štastia, radosti, o záplavu endorfínov.
A to, že sa opäť vpracem do šiat zo stužkovej, tiež nie je pocit na zahodenie ;o)
PS: Slová pesničky, ktoré, keď mi pri behu zaznejú v slúchatkach, mi vždy dodajú energiu a chuť bežať ďalej:
„just keep your mind open and
suck in the experience
and if it hurts
you know what… it’s probably worth it
I still believe in paradise
but now at least I know it’s not some place you can look for
cause it’s not where you go
it’s how you feel for a moment in your life
and if you find that moment
It will last forever „
+5
Dakujem 🙂