Povedali, že zomriem…a tak som začala žiť
Nový príbeh Lucie Saskovej Odsúdená je o živote. Aj o smrti, ktorá sa vznáša nad hlavnou hrdinkou a je súčasťou našich životov. „Nemusela som hľadať inšpiráciu k napísaniu tohto príbehu, pretože zákerné diagnózy striehnu na každého z nás a to, že sme zdraví vôbec neznamená, že to tak už zajtra nemusí byť. Ľudia si však neuvedomujú čo majú, kým to nestratia. Možno klišé, pri zdraví to však platí niekoľkonásobne,“ vysvetľuje Lucia Sasková.
Hlavná hrdinka odrazu čelí krutej diagnóze, ktorá jej obráti naruby celý život. Má pocit, že ju nespravodlivo odsúdili na smrť, hoci sa ničím neprevinila – bez možnosti obhajoby či odvolania.
Koniec jej života sa nezadržateľne blíži, a tak sa púšťa do boja. S prácou, okolím, najbližšími a v neposlednom rade sama so sebou. Má len dve možnosti: buď začne žiť naplno, alebo bude nečinne čakať na koniec.
Vyberie si prvú možnosť a opúšťa stereotypný život, na aký bola zvyknutá. Jej pohľad na svet je zrazu iný, oveľa intenzívnejšie vníma všetko, čo bolo kedysi pre ňu samozrejmosťou. Lebo to, že zdravie je v živote človeka najdôležitejšie, nie je klišé, ale realita, ktorú si človek uvedomí, až keď oň príde…
V Odsúdenej nazriete do duše ženy, ktorá sa ničím neprevinila a predsa je odsúdená na smrť. Lekári jej spustili pomyslenú časomieru konca jej života.
Čas zrazu beží rýchlejšie. A míňa sa akoby ho bolo len za hrsť…
Čo by ste v takej situácii robili vy? Utiahli by ste sa a plakali, ľutovali sa? Alebo by ste ako hlavná hrdinka príbehu zaradili vyššiu rýchlosť a začali konečne žiť?
Život okolo nej sa odrazu mení. Aj ľudia, situácie, okolnosti, ciele. Mení sa všetko a vlastne aj ona sama. Naozaj si zrazu uvedomuje, že aj maličkosti môžu byť veľké a vzácne.
„Keď niekto zomiera, je to naozaj strašné, ale vidíme skôr pohľad „tých druhých“. Chcela som sa cez hlavnú hrdinku vžiť do jej pocitov,“ približuje Lucia svoj príbeh. „Položila som si otázku kto to má v takejto situácii ťažšie? Ona, alebo jej okolie? Napriek tomu som nechcela, aby bola kniha pochmúrna a depresívna, aj keď to podľa týchto riadkov tak úplne vyzerá.“
Začítajte sa do novinky Odsúdená:
KEĎ SOM SA DOZVEDELA o svojej nevyliečiteľnej chorobe, neprebehol mi celý život pred očami ako zrýchlený film. Len som tupo civela do tváre lekárky, ktorá bola príliš mladá na to, aby sa jej dalo veriť. V jednej vete síce použila niekoľko cudzích slov, ktoré som nebola schopná ani zopakovať, nie si ich ešte neskôr vyhľadať na internete, no aj napriek tomu som na ňu civela príliš dlho, akoby som tým chcela naznačiť, že rozumiem.
Svojej chorobe som od samého začiatku až po jej koniec absolútne nerozumela. Zrazu sa stala mojou súčasťou a údajne sa jej už nezbavím, lebo je neskoro. Nenašli sme spoločnú reč ani rovnaké záujmy, obe sme boli tak diametrálne odlišné, že naše pokusy o spriatelenie boli zavrhnuté, skôr ako ich jedna z nás vôbec uskutočnila. Spočiatku sme sa zoznamovali, oťukávali, premýšľali o sebe, a keby to bolo možné, pozreli by sme si zblízka do očí. Neskôr sme si vyčítali, že jedna chce zabiť tú druhú. Stali sa z nás nepriateľky. Na život a na smrť. Nie však hneď. Bol to dlhodobý proces a sama som netušila, ako to celé vlastne dopadne.
Lekárka stále sedela oproti mne a snažila sa zahovoriť trápne ticho. Keďže som v hlave riešila úplne iné záležitosti, intenzívne som jej hľadela do tváre, ale nevnímala jej slová.
„Ste v poriadku?“ Jej otázka ma vytrhla z myšlienok, v ktorých som riešila, či budem musieť držať diétu a odoprieť si obľúbené nezdravé jedlá. Budem sa môcť ešte napchávať zmrzlinou? Naozaj myslím na jedlo, keď mi lekárka čo najšetrnejšie oznamuje, že moja diagnóza už čoskoro nebude zlučiteľná so životom?
„Nie som, sama ste to povedali,“ zdvorilo som sa usmiala do jej peknej tváre, na ktorej nebola ani stopa po líčení, čo bola škoda — bez kruhov pod očami by vyzerala lepšie.
„Nie je vám zle?“ Lekárka zdvihla oči od papierov, ktoré držala v ruke.
„Nie, som v pohode. Teda v rámci možností,“ dodala som viac-menej sama pre seba.
„Budeme robiť všetko pre to, aby sme progres nádoru čo najviac spomalili, prípadne zastavili. Musíte však prejsť potrebnými vyšetreniami a testmi.“
Prestala som ju vnímať. Opäť. Všetci mi vraveli, že si mám kúpiť magnézium. Alebo vitamín C. Kúpila som si oboje. Mám viacej piť! Pila som, niekedy viac, ako som bola schopná zniesť, pitný režim som dodržiavala najlepšie, ako som vedela. Napokon to stopercentne mala byť krčná chrbtica. Treba chodiť na masáže, na jogu. Hlava sa mi krútila len občas. Dlho som civela do počítača, do mobilu, do knihy. Bolo to úplne zrejmé a jasné. Stačilo sa poriadne vyspať, a všetko bolo ako predtým. Až kým sa môj milý organizmus jedného dňa nenaštval a na chvíľu neodpadol.
Idiot. Ako inak ho po takomto čine nazvať? Prejavila sa v ňom výrobná chyba, na ktorú sa nevzťahuje možnosť reklamácie.
Oprava je však tak veľmi komplikovaná, že sa do nej opravári púšťajú len s veľkými obavami. Dôležité je mať dobré poistenie a pevné nervy.
„Koľko?“ prerušila som lekárku, ktorá mi stále veľmi oduševnene vysvetľovala, čo mi vlastne je. Akoby sa moju chorobu snažila obhájiť a ospravedlniť zároveň.
„Prosím?“ spýtala sa. Mala som pocit, že presne vie, na čo sa pýtam, ale nenachádza odvahu konkrétne odpovedať.
„Ako dlho dokážem plnohodnotne žiť? Bez obmedzení?“ Chcela som to vedieť. Potrebovala som toho ešte dosť veľa stihnúť. A zrazu mi aj jej podrobné vysvetľovanie pripadalo len ako ďalšia obhajoba neschopnosti našej medicíny.
„Ak hneď nasadíme adekvátnu liečbu, môže to byť niekoľko rokov. Budeme musieť nádor vyoperovať a následná liečba môže celý priebeh výrazne zmierniť.“
„Koľko?“ zopakovala som otázku už trošku znudeným tónom. Nezaujímali ma lekárske omáčky, zaujímala ma podstata.
„Nádor je zhubný,“ vzdychla. „Keď vychádzame zo štatistík a medicínskych skúseností s rovnakou diagnózou, približne dva roky, všetko však závisí od reakcie vášho organizmu.“
„A bez operácie?“
„Niekoľko mesiacov,“ odvetila vecne, s ľútosťou v hlase.
„Moderná medicína vie dnes nádor odstrániť naozaj precízne. Výhodou vášho prípadu je, že tumor je v dostupnej oblasti mozgu. Sú prípady, v ktorých sa vyoperovať jednoducho nedá. Vy ho máte presne tu,“ ukázala perom na monitor počítača. „Všetky funkcie mozgu ostanú nedotknuté.“
Hľadela som na obrazovku a snažila sa vyčítať niečo z tých farebných znázornení, v ktorých mala lekárka veľmi slušný prehľad. Mne to pripadalo ako hlavolam, ktorý som nemala najmenšiu chuť lúštiť.
„Chápem, že je toho teraz na vás priveľa, no nesmieme strácať čas. Tumor musí ísť z vášho mozgu preč. Keď získame vzorku na ďalšie vyšetrenia, budeme vedieť detailne naplánovať aj ďalší postup.“
Milan Buno, literárny publicista
Ďalšie knižné tipy:
0
