Ráno, ešte sotva šesť,
začne po mne synček liezť.
„Mama, som už vyspatý,
daj mliečko a vstaň aj ty!“
Darmo prehováram dieťa,
šibalstvom mu očká svietia
čo vytiahnuť, čo kam schovať
a zákazy bojkotovať.
„No, no, no“, znie bytom stále,
ak náš Maxík nespí práve.
Spánok vôbec zbytočná vec,
hovorí si náš zvedavec.
Vidí kočík – pýta sa von,
na hojdačku, za havom,
za deťmi a mravcom v tráve,
do parku, kde sa len hráme,
vidieť autá, ktoré trúbia
a vtáky, čo nezablúdia,
prstom všetko zamerať,
nie sa nemo prizerať.
Skríknuť „dede“, „bŕm“ a „hava“,
krúti sa mi z toho hlava.
Ale čo ja, som len mama,
pravidlá neurčím sama
do všetkého zasahuje,
k veciam sa už „vyjadruje“
naše ročné živé dieťa,
čo nič nové neodmieta.
Zostáva mi držať krok,
dilema, či na zadok
by nemal dostať niekedy
keď pádne k tomu dôvody.
Zatiaľ to však dobrým slovom
skúšam držať pod kontrolou.
Toto môžeš, toto nie,
výchova je umenie.
A tak si len hlavu lámem,
či jedinečné dieťa máme,
alebo len pre mňa šok,
že z bábätka sa za ten rok
vykľul malý nezbeda
čo pokoja a spať nedá.
Potom zrazu príde chvíľa,
keď očami sa nežne díva,
keď objíme ma ťarbavo
a všetkým dáva najavo,
že nedal by ma za ten svet
že lepšej mamy preňho niet.
A vtedy viem, že stojí zato
-hoc niekedy predpojato-
chrániť si svoj poklad malý,
čo do vienka mu rozum dali,
no stále krehké chlapčiatko.
Onedlho, zakrátko
už veľký bude z neho chlap
čo bez návodu, aj bez máp
sa svetom bude presúvať.
Byť mamou – to práca večná,
raz nudná, raz nebezpečná,
chvíľu plač a chvíľu smiech,
mama je však pevný breh.
Silu máme, veď sme ženy,
v materstve niet porazených.
Každé ráno, keď je šesť,
spánok musím oželieť.
Dve očká mi vravia: „Mami,
vstávaj, už je po svitaní!
Čaká na nás nový deň,
s tebou ho len prežiť chcem.“
+5
