Tak som si chvíľu myslela, že ak niekto kvetnato hovorí o tom, že niečo nechce, tak to naozaj nechce.. Že ak niekto strieda partnerov ako na bežiacom páse, tak ich chce striedať ako na bežiacom páse..Že ak niekto je sám, je to preto, že chce byť sám. Lenže v poslednej dobe zisťujem, že možno je to všetko naopak..
A stretávam tých, ktorí túžia a robia všetko opačne. Chcú vzťah a pritom podvádzajú, chcú byť milovaní a pri tom ani sebe nedovolia milovať, rozchádzajú sa skôr, než ich ten druhý predbehne.
Že vlastne všetci do jedného bezvýhradne túžime po tom istom, ale robíme všetko opačne…
O Janovi by ste povedali, že je to najväčší sukničkár na svete. Chodieval flámovať každý víkend, po práci ste ho videli vysedávať na kávičkách. Večne riešil inú ženu a ženy večne riešili jeho. Tmavovlasý, vysoký chlap v rokoch. Muž, ktorý keď otvoril ústa, vedel očariť, ohúriť tak, že som sa občas samej seba pýtala: Ako to ten Jano robí?
Jano bol tvorca atmosféry, zobral Vás na miesta o ktorých ste ani nikdy nevedeli, zanechal vo Vás dojem, že ste najlepšia a najočarujúcejšia žena pod slnkom. Mesto je malé, vždy sa ženy dozvedeli, že vlastne nie sú v jeho živote jediné a z Janova reputácia trochu klesla.
Občas som sa ho pýtala, či nechce normálnu frajerku. S prevrátením očí mi vždy odsekol, že mu to tak vyhovuje a žiadna láska neexistuje. Tak som ho nechala, v tom jeho svete, v ktorom sa i napriek množstvu ľudí okolo neho, cítil prázdny a často sám.
Raz keď bol na mol, povedal mi, že by to veľmi chcel. Niekoho milovať..len sa trochu bojí, že to nebude vedieť.
Diana sa rozišla po 6 rokoch s frajerom. Teda on s ňou, vykopol ju z bytu, pobalil jej veci a nechal ju ísť. Nikdy nemali ideálny vzťah,ale zotrvávali v ňom lebo si zvykli. Byť spolu v jednom byte, v kuchyni, zvykli si ležať pri sebe i keď ich telá už dávno neboli prepletené. Zvykli si hrať sa, že majú niečo, čo vlastne ani nikdy nemali. Diana to znášala ťažko, nedvíhala nám telefón, sedávala doma, revala. A potom zrazu začala vymetať bary. Bolo to pred troma rokmi, žúrovala, striedala mužov a oči mala tak trochu ľahostajné. Stretávala sa vždy s nejakým chlapom. Básnila o nich ako o budúcich manželoch. Zoznamovala sa s nimi v baroch a budila sa ráno v ich spálňach.
Väčšinou sa s ňou už potom nestretli a ak áno, nikdy nie na verejnosti. Nepýtali sme sa, či jej to tak vyhovuje.. Nepýtali sme sa, či je takto šťastná.. Lebo nikdy nebola. Len v každom chlapovi, ktorého stretla, hľadala, čo nikdy nezažila..
A tak v poslednej dobe stretávame bezvýhradne túžiacich.
A inak konajúcich.
Ľudí, ktorí ak sa ich niekto spýta, či im je dobre, takto keď sú sami. Hrdo vyhlasujú: že im lepšie nebolo. A potom, keď sa deň zabalí do tmy, sedia v byte s nábytkom, trochu sa cítia osamelí. Trochu túžia niekoho mať, kto by im rozumel, kto by v danej chvíli s nimi bol. Trochu túžia po pocite..
Svet je trochu ako kolotoč, krútime sa v ňom, zbierame čriepky duší, ktoré nám niekto odovzdal, strácame ich alebo ich dobrovoľne zahadzujeme a čakáme, že raz príde čriepok, ktorý zmení všetko.
No a kým sa tak stane,sa točíme ďalej..
PHOTO : deviantart.com
