Výchova mojich detí ma zmenila. Vzdušný zámok postavený z mojich ideálnych predstáv, dobrých rád a overených skúseností sa rozpadol veľmi rýchlo. Obdobie vzdoru mojich detí mu úplne podkopalo základy… Človek sa učí celý život, a ja sa teraz učím, ako nájsť čo najlepší spôsob, ktorý by vo výchove vyhovoval nielen mne, ale aj druhej strane, mojim deťom.
Vychovávať pre mňa znamená načúvať. Načúvať potrebám dieťaťa.
Načúvať neznamená vyhovieť. A v tom je háčik. Kedy ešte vyhovieť, a kedy už nie? Kedy má zmysel postaviť si hlavu a nepovoliť, a kedy zase upustiť zo svojich limitov?
Rodičia poslušných detí mi nebudú rozumieť. Samozrejme, aj oni by mali svojim deťom určiť hranice, ale ide to akosi ľahšie.
Rozumieť mi budú tí, ktorí z času na čas od rána do večera zvádzajú zo svojimi deťmi „boj“, kým nájdu spoločnú reč, akceptovateľnú pre obe strany.
-„Oblečieme sa a ideme na prechádzku:“ – „Ale ja sa teraz hrám, ja nechcem ísť na prechádzku!“, začne tvrdiť dieťa, ktoré sa ešte pred pár sekundami tvárilo úplne nadšene nápadom ísť von. Sedí ako primrznuté a ani sa nepohne. Tvári sa, že je úplne zabraté do práve začatej hry.
Otázka pre všetkých rodičov: Budete dieťa nasilu ťahať, aby ste si splnili „povinnosť“ venčenia, alebo flexibilne zmeníte plán a vyhoviete svojmu potomkovi, ktorý skúša svoju silu?
Celý deň v jednom kolotoči. Nechcem to či ono, v zásade nič, čo povie rodič, ale chcem presný opak. A všetko sám/-a. Slovo „áno“ nepoznám, zato „nie“ sa v mojom slovníku udomácnilo veľmi dobre. Ja chcem umývať riad, ja si umyjem zuby sám, ja zídem sám po schodoch, ja už viem sám prejsť cez cestu…Úplne najlepšie obdobie na tento výcvik je okolo dvoch rokov plus. Plač za každú maličkosť, v podstate rodič spočiatku ani nevie, z čoho plynú návaly zlosti, hnevu, výbuchov. Niekedy vám je do smiechu, niekedy by ste si vytrhali všetky vlasy na hlave. Scény doma i na verejnosti. Rozhovor ako s dospelákom rozhodne nepomáha… Obdivujem rodičov, aké finty dokážu vymyslieť, aby skoncovali s návalmi hnevu. Samozrejme, dať dieťaťu do ruky lízatko alebo inú sladkosť nie je pre mňa riešením. Pri troche fantázie sa dajú zvládnuť aj tieto situácie s nadhľadom. Inokedy zasa nezostáva iné, len svätá trpezlivosť a nenechať sa vytočiť.
Z mojich skúseností vyplýva niekoľko záverov:
NECHAŤ DIEŤA PODIEĽAŤ SA NA DIANÍ V DOMÁCNOSTI
Aktivita s dieťaťom bude trvať dvoj-, troj-, či štvornásobne dlho. Nebude dotiahnutá do úspešného konca, pretože dieťa väčšinou časom omrzí a my musíme vymyslieť, ako ho zabaviť, aby sme mohli danú činnosť dokončiť. Výhoda spočíva v tom, že dieťa postupne všetky aktivity vyskúša a samé zistí, do čoho sa nabudúce zapojí a pri čom vás radšej nechá na pokoji. Odpozoruje veci od spôsobu zapnutia vysávača po rozbitie vajíčka. Opýta sa vás tisíce otázok, ktoré by ho pri hre s bábikami či autíčkami nenapadli. Učí sa spoznávať, reagovať, zlepšuje si motoriku a sebavedomie, keď ho práve my dospeláci neodbijeme odpoveďou: „To ešte nevieš, si ešte maličký.“ Vždy sa dá nájsť spôsob, ako dieťa zapojiť, primerane jeho veku. Dali ste už svojim dvojročným drobcom olúpať vajíčko uvarené natvrdo? S trochou cviku to zvládne ľavou zadnou! Cvičí si pritom sústredenosť, jemnú motoriku, oddeľovať odpad, nestačí sa čudovať, prečo sa teraz vajce nerozbije, keď minule skončilo mazľavé na podlahe. A tá radosť v očiach, keď je celé ošúpané! 🙂
AKO SA DO HORY VOLÁ, TAK SA Z HORY OZÝVA
HNEV
Kedysi som v knihách o výchove čítala, že ak dieťa rodiča poriadne vytočí, má sa rodič radšej na chvíľu vzdialiť, predýchať a reagovať až následne s chladnou hlavou. Úprimne, asi sa to mnohým nie vždy podarí takto ideálne. Ak aj áno, je naozaj na mieste potláčať svoje negatívne emócie, ak sú opodstatnené?
V inej knihe zasa radia, ak má dieťa zlosť, nechajte ho sa z nej vykričať, aby ju nedusilo v sebe. A tak sme svedkami nekontrolovateľných výbuchov, keď deti vrieskajú po svojich rodičoch…
Mne sa osvedčila zlatá stredná cesta. Nepotláčať emócie, ale snažiť sa ich zvládnuť. Hnevať sa je ľudské. Aj dieťa má právo sa hnevať. Aj rodič má právo sa hnevať. Ako si hnev navzájom pretlmočíme, je na nás rodičoch. Deti ten spôsob totiž od nás odkukajú a začnú ho časom napodobňovať :-). Nielen vo vzťahu k nám, ale aj k svojmu okoliu.
Výbuchy typu: „Si zlá a škaredá!“ alebo „Choď preč!“ nie sú u detí vo vzťahu k rodičom ničím výnimočným. Koho asi tak napodobňujú? 🙂
SAMOSTATNOSŤ
Našim najmenším by trvalo celú večnosť, kým by sa obliekli, najedli, umyli, atď. A tak s najlepším úmyslom vykonávame tieto činnosti namiesto nich. Keď si začnú uvedomovať svoju samostatnosť, snažíme sa ich akokoľvek prekábatiť, aby sme im mohli s každodennými činnosťami pomôcť a procesy urýchliť. A zrazu príde cca tretí rok a my si povieme: moje dieťa je predsa dosť veľké na to, aby sa obliekalo samé. Aby jedlo samé. A ono nám všetko pekne vráti: veď ja som voľakedy chcelo, to vy ste ma učili, že mi s tým musíte pomôcť, tak som si zvyklo, a vy pomáhajte! 🙂
DVAKRÁT MERAJ, RAZ STRIHAJ
Pri deťoch nezostanú naše slová a činy nepovšimnuté.
Dáte dieťaťu na tanieri zdravú zeleninku v štýle naparenej brokolice? A vy si naložíte zapečenú so syrom a smotanou, dobre ochutenú a chcete ju konzumovať priamo pred očami vášho potomka? V tom prípade z tej jeho zdravej brokolice asi veľa neubudne… Nabudúce by sa možno oplatilo počkať, kým si tú zdravú zeleninu spapá.
ČO OČI NEVIDIA, TO SRDCE NEBOLÍ
Bála som sa to napísať, aby ste ma neodsúdili za tento môj postoj k výchove. Som za to, že deťom musíme určiť hranice. Naučiť ich, ako sa chovať, čo je dobré, čo je zlé, čo sa môže a čo nie. Ale odmietam stáť svojmu dieťaťu neustále za chrbtom a hodnotiť každý jeho krok. Ani mne by sa nepáčilo, keby niekto komentoval každé moje slovo, či skutok.
Ak to situácia dovolí, nechávam deti spoľahnúť sa na seba a zasahujem len v kritických situáciách. Sú to múdre hlavičky. Niekedy vyriešia veci lepšie, ako s pomocou dospelého. Niekedy si užijú kopec srandy, ktorú by sme im my, vážni dospeláci, razom zatrhli.
BYŤ NORMÁLNY
Neuznávam vo výchove prevládanie typu „ťuťuli muťuli“, podmienok – ak Ty nebudeš to, tak ja nebudem ono, vyhrážok, prísnych trestov, ani neustáleho chválenia najperfektnejšieho dieťaťa na svete. Všetkého veľa škodí. Vo výchove zohráva veľkú úlohu osobnosť dieťaťa, aj rodiča. Myslím si, že pestovať v dieťati zdravé sebavedomie je v trojuholníku rodič-okolie-osobnosť dieťaťa ten najtvrdší oriešok.
A nakoniec – AKÁ MATKA, TAKÁ KATKA… AKÝ OTEC, TAKÝ SYN
Zo svojich pozorovacích skúseností potvrdzujem. Deti sú z veľkej časti obrazom svojich rodičov. Tie malé, aj my, veľké deti svojich rodičov. A staré známe hovorí: „Najhoršie je u svojich detí bojovať s vlastnými chybami.“ 🙂
Rodičia, bojujte svoj boj s nadhľadom a zdravým úsudkom, to je podľa mňa najdôležitejšie. Myslím si, že výchova detí bola, je a bude náročná vždy. Nezostáva nám iné, ako si počkať na výsledky nášho pôsobenia 🙂
+7
