A je to tu! Nová výzva – výchova dieťaťa. Až doteraz sa mi zdalo, že nie je nič náročnejšie, ako starostlivosť o malé nemohúce bábätko. Neustály pocit vyčerpania a nevyspatosti, kolobeh kŕmenia, prebaľovania, natriasania, uspávania… ale asi nie nadarmo mi viacerí opakovali, že malé dieťa malé problémy, veľké dieťa – veľké…
Ani som sa nenazdala, a prehupla som sa vo svojej materskej roli od tej, ktorá uspokojuje základné životné potreby k tej, ktorá učí a vychováva. A že je to sakramentsky náročné, sa presviedčam každý deň. Teda presviedča ma o tom hlavne náš malý trinásťmesačný huncút. Trpezlivosť, a znova len trpezlivosť. Som odhodlaná byť dobrou mamou. Žiadny priemer, ale mamou, ktorú svoje dieťa raz bude obdivovať a vážiť si ju. Ale ako to dosiahnuť? Veľmi často sa nechám vytočiť banalitami – rozsypaný tvaroh po dlážke, umrnčané dieťa, dieťa, čo sa motá pod nohy, dieťa, ktoré kmáše za vlasy, dieťa, ktorému sú všetky zákazy a príkazy ukradnuté…naskytá sa otázka, či takéto príkazy a zákazy na niečo slúžia, alebo či si na ne dieťa časom nezvykne a stratia celý svoj účel. Pravdupovediac, trocha v týchto otázkach tápam. Ale keďže som typ človeka, ktorý veciam musí prísť na koreň a potrebuje mať fakty podložené vedou a výskumom, rozhodla som sa, že to tak nenechám. Už teraz netrpezlivo očakávam hŕstku kníh o výchove, ktorú som si minulý týždeň objednala.
Dieťa, na ktoré sa kričí, nemôže vyrásť vo vyrovnaného jedinca. A bitka podľa mňa nezaberá už vôbec. Ale viem, že keď sa situácia vyhrotí, tieto formulky si môže matka darmo opakovať. Emócie sú emócie. No určite existujú aj iné spôsoby. Nedávno som bola svedkom klasickej príhody na ihrisku. Rozčúlená matka dohovárala raz staršiemu, raz mladšiemu synovi. Tomu mladšiemu aj šupla po zadku, keď sa bez jej dovolenia začal štverať na šmykľavku. Celkovo na mňa pôsobila unaveným, bezradným dojmom. Určite nie je jediná. Materská rola je nevďačná a krátkodobo aj bez výsledkov. Niekedy sama neverím, akým tónom sa s mojím chlapčekom bavím a ako mentorsky zniem. A niekedy zniem aj zúfalo, podobne ako tá matka na ihrisku.
Vychovávať chlapca má svoje špecifiká. Sedieť tíško v kútiku a hrať sa, to on nebude. Vyliezať, objavovať, rozoberať…všetkému prísť na kĺb. Teší ma, že je bystrý a že sa o všetko zaujíma. Ale už som vytriezvela z počiatočnej zaľúbenosti do vlastného dieťaťa. Prvý rok bol fascinujúci, podľa mňa je taký pre každého prvorodiča. Sama som neverila, že takých pokrokov je dieťa schopné za jeden rok. Ale uvedomila som si, že každé zdravé dieťa to dokáže a že na tom vlastne nie je nič výnimočné. Skrátka, žiadna genialita sa v tom nečrtá, keď zrazu dieťa začne štvornožkovať alebo chodiť. Napriek tomu som rada, že sme si týmto nadšením prešli. Pomohlo nám to tak dotvoriť svoj prvý vlastný rok života, ktorý si nepamätáme. Všetko sa deje pre nejaký zmysel. A aj toto je jedno z tajomstiev života. Už to viem. Ale dnes stojím pred novou úlohou. Usmerňovať nášho chlapca tak, aby z neho vyrástol prinajmenšom dobrý a charakterný človek.
Naskytá sa ďalšia otázka, nad ktorou sa už hodnú chvíľu hútam – aké genetické vybavenie a vlastnosti si so sebou nesieme a čo môžeme výchovou ovplyvniť. Zdediť povahu – je ako lotéria, nikdy neviete, po ktorej tete z ktorého kolena získate prchkosť a panovačnosť a po kom budete mať výbornú pamäť. S niektorými horšími vlastnosťami sa aj samému človeku ťažko bojuje a úplne nad nimi podľa mňa nikdy nezvíťazí. Čo výchovou môžeme zmeniť? Uvediem príklad, kedy ani najlepšia výchova nepomohla okresať to základné jadro vlastností, ktoré človek dostal do vienka, je to príklad z konkrétnych skúseností matky – spisovateľky, ktorá život svojich detí zaznamenávala chronologicky: Elena Maróthy-Šoltésová sa trápila nad svojim synom Ivanom – hoci bol dobrej a veselej povahy, bol aj ľahkovážny a rád zo svojho každému doprial. V detstve to bolo celkom milé, no ako rástol do dospelosti, napriek veľkým matkiným snahám a výchovným metódam, mu tieto vlastnosti zostali a koniec-koncov sa mu aj trochu stali osudnými. Má teda výchova zmysel a máme sa snažiť?
Čo môže ovplyvniť matka dieťaťa? Mám predstavu matky múdrej, rozvážnej, pokojnej, spravodlivej…je taká? Môžem byť takou? Určite sa to dá, lebo mnohým mamám sa podarilo vychovať charakterných ľudí. Mám aj veľký vzor – vlastnú mamu. Veľa mojich reakcií je podvedomých, takých, ako som ich sama vnímala cez činy mojej mamy. Rodičov si nevyberáme…alebo? Čoraz viac nachádzam teórie, že deti si vyberajú svojich rodičov. A tak, ak to tak skutočne je, vedela som, čo robím, keď som si vybrala svoju mamu. Láskavá, trpezlivá, spravodlivá. My traja súrodenci sa máme veľmi radi a navzájom si doprajeme. A to je vďaka nej. Už viem, prečo som mamou. Aby som mohla oceniť, čo pre nás rodičia obetovali.
A že takou mamou nie je úloha ľahká, už viem tiež. My mamy sme obdarené inštinktom, našťastie všetky, bez rozdielu veku či vzdelania. Na ten sa rada spolieham, lebo ešte ma nesklamal. Ale zamyslieť sa nad tým, akým spôsobom svoje dieťa vychovať, nie je na škodu. Medzičasom mi dorazili knihy. Čítam dve naraz, kedy sa dá. Zatiaľ som sa naučila toto: je lepšie sa spoliehať na inštinkt, než na intelekt (Koncept kontinua) a deti treba počúvať a snažiť sa vžiť s ich pocitmi skôr, ako začneme ich pocity popierať (Ako hovoriť, aby nás deti počúvali). Ďalej som sa zatiaľ nedostala, ale pre začiatok to nie je zlé.
Výchova je výzva a teším sa na ňu. Môj malý chlapček ma už vie poriadne potrápiť, ale nebojím sa. Pripravujem sa zatiaľ teoreticky a prakticky sa mu snažím byť nablízku a pomáhať spoznávať svet. A byť dobrým príkladom. Nie vždy sa mi to darí. Mám svoje neduhy. Aj prchkosť a výbušnosť zdedenú po predkoch. Ale nikto nie je dokonalý. Asi sa zo mňa nikdy nestane mama storočia, ale dúfam, že pre to moje dieťa budem tou najlepšou mamou a že mi raz odpustí aj drobné prešľapy, ktoré s výchovou prídu. Dôležité je, aby vždy cítilo moju snahu a lásku.
+5
