Blíži sa Deň matiek. Užívam si tento sviatok oveľa aktívnejšie, odkedy som mamou. Moji drobci sú ešte maličkí na to, aby mi dali pocítiť, že je to môj akýsi dôležitejší, výnimočnejší deň. Tato ich síce krásne pripraví a pripomenieme si jeho výnimočnosť. Ale prebieha tak, ako každý deň, v znamení lásky a vďačnosti (okrem iného), aj bez prípravy. Úžasný pocit. Pocit, že vás niekto nezištne ľúbi a ste pre neho NAJ osoba.
Moji drobci sú ešte maličkí na to, aby sa brzdili v spontánnosti. Vychutnávam si ich detské nefalšované nekontrolované mojkacie správanie. Časom možno prídu chvíle, keď tieto prejavy nebudú až také spontánne, ale dospeláckejšie, premyslenejšie, zriedkavejšie.
Uvedomujem si význam Dňa matiek intenzívnejšie, odkedy ja zrazu nemám s takou samozrejmosťou koho vyobjímať.
Mama. Bola si tu, nikdy som nezabudla na objatie a maličkú pozornosť. Bola si moja najmilšia, najlepšia, najbližšia osoba. Bola si tu pre mňa stále. Aká samozrejmosť!
Bola si tu stále aj pre mojich súrodencov. Nebola to prechádzka ružovým sadom. Neustály kolotoč povinností. Nepamätám si Ťa sediac s vyloženými nohami. Nikdy si sa nesťažovala. Mala si pod palcom domácnosť a chod rodiny. Vedela si nám vytvoriť pohodovú atmosféru. Boli sme doma radi, lebo si tam bola Ty.
Stále sme doma radi. Ale už tam nie si. Museli sme si zvyknúť na to, že bez Teba mnoho vecí nefunguje. Teplo domova sa vytratilo spolu s Tebou. Našťastie, Tvoja láska zostala v nás.
Dostala sa k nám správa o chorobe. Dokázala si sa jej úžasne vzoprieť. Šesť rokov. Aký to bol boj? Aký je boj matky so zákernou chorobou? Nerozprávala si o tom pred nami. Snažila si sa nás ochrániť, boli sme predsa deti, najmladšie malo desať. Aj vo chvíli, keď si mala byť stredobodom pozornosti práve Ty, s pokorou si brala ohľad na svoje okolie. Ešte stále bolo pre nás samozrejmé, že mama je tu pre nás, pre mňa.
Prešlo viac než päť rokov, pomaly sme prestali chorobu vnímať ako strašiaka. Boli sme spolu… A zrazu opäť zlé správy. Ako je to možné? Veď už si ten boj raz vyhrala! Prečo ho máš bojovať odznova?
Myslím, že sme tomu nechceli uveriť. Napriek tomu, že si sa nevládala postaviť. Napriek tomu, že si si pýtala liek na tlmenie bolesti. Napriek tomu, že sme sa mohli zrazu oveľa menej zhovárať. Ešte stále si bola tu. Ešte stále sme mali maminu.
Zvoní telefón. Ty sa lúčiš. Navždy. Dá sa vôbec rozlúčiť navždy…? S mamou, ktorú máte, ktorú ľúbite a zrazu ju mať nebudete?
Ľúbime mamy, tak veľmi, ako sa len dá. Mamy považujeme za samozrejmosť. Mať ku komu ísť. Mať sa komu vyžalovať. Mať uvarený chutný nedeľný obed. Mať sa s kým poradiť. Mať sa ku komu pritúliť. Mať koho poprosiť o pomoc. Mať niekoho, kto Ťa chápe. Aj bez slov. Mať niekoho, kto nerieši, aký si, lebo Ťa takého pozná odjakživa. Mať niekoho, kto Ťa nezištne ľúbi, takého, aký si. A ešte oveľa viac… To všetko považujeme za samozrejmosť. Ale mama nie je samozrejmosť. Mamy si zaslúžia vedieť a cítiť, že sú pre nás jedinečné a výnimočné. Že všetko, čo pre nás robia, si ceníme. Najmä my, dospelé „deti“, ktoré majú mamám čo vrátiť… Posolstvo Dňa matiek sa môže kľudne stať samozrejmou súčasťou našich dní…
+22
Peti (alias Nela), preplakala som cely clanok. Ako pises, mama nie je samozrejmost, ale my, co mamu mame, si to casto ani neuvedomujeme. Muselo a musi to byt stale velmi tazke. Ale je fajn, ze mozes byt dnes super mamou pre svoje deticky. Rada by som k tomuto clanku pripojila krasnu basen od Milana Rufusa (Modlitba za rodicov):
Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba na včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.
Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.
Hej. Mama da istotu, ze veci, co clovek robi, robi dobre a ze je sa pre koho snazit, lebo mama povzbudi a pochvali, a pre tu spatnu vazbu sa chce syn/dcera pretrhnut.
A Nela, si skvela mamka. Tvoje deticky ta miluju za kazde slovo a gesto, ktore im venujes 🙂
najkrajsie vyznanie, slzicky mam v ockach
Rozplakala si ma. Krásne. Pravdivé.
Pridám ešte jednu báseň od Rúfusa, v posledných dňoch si ju čítam často, lebo je aj o mojom dieťati, ale hlavne je pre všetky mamy.
Balada o matkinom srdci
Ďakujem za srdce
bijúce pre Zuzanku.
Anjela,
toho, ktorému
Boh na krídla už nemal.
I prenechal ho osudu.
A osud vtedy driemal.
Matkino srdce.
To je chrám, zvoniaca katedrála.
Čo Boh v ňom ukryl, vie On sám.
A matka si to vzala.
A tak sa, láskou živá,
nepateticky stala
spolutvorkyňou Bytia.
Najväčšia z tých, čo odjakživa
poznal tým,
že cítia.
Mamke…
Viem, všetky mamky sú tak statočné,
štvorlístky šťastia by nám podať chceli.
Ich slovo stále rovnako v nás znie
na začiatku ciest, a či sme už v cieli.
Veď udržiava v nás ten silný prúd,
ktorý nás ženie ponad virvar sveta
a občas dá nám v láske spočinúť,
i vychutnať si krásne chvíle leta;
či koláč, čo nám v ústach nezhorkne.
Stále nás bude sprevádzať tá vôňa
– na vrchole i v najspodnejšom dne
nás pritúli ich láska – v nej sme doma.
Hľadáme v sebe čosi, čo v nás plesá,
a možno to nás dvíha ku nebesiam…